Tentokrát nie je jednoduché písa, aké máme dlhodobé pokroky po dvoch rokoch behu "našej" terapie. Poèas druhého roku SonRise sme zažili nieko¾ko hlavných medzníkov.

Niekedy v marci 2005, keï mal Robin jedno zo svojich ažších období, mal problémy, aké nemával - bol ve¾mi uplakaný, zjavne ho nieèo bolelo. Po dlhom pozorovaní sme usúdili, že ide o bruško. Trvalo to vyše mesiaca, nijako sa to neupravovalo. To nás posunulo k tomu, aby sme sa pohli v nieèom, èo sme už dlhšie zvažovali - viac sa obu do riešenia jeho telíèka z h¾adiska biochemického a metabolického.

Doktor Šmarda, ku ktorému sme zaèali chodi, pretože sme ho evidovali od iných autistických detí, je špecifický èlovek. Ide o odborníka, ktorý vám všetko do detailov vysvetlí, ale normálny èlovek sa v druhej vete stráca, pretože pre neho sú základné informácie to, èo neevidujú väèšinou ani lekári. Jeho záber je na biochémiu v èloveku - po dôkladných (a tým myslím dôkladných) rozboroch krvi, moèi a ïalších podobných hmôt z èloveka má pred sebou množstvo èísiel, z ktorých vás nemusí vidie a vie o vás viac, než vy kedy budete. A potom vám naordinuje kúru - produkty, ktoré vám metabolizmus napravia.

U Robina sme takto zistili veci ako dokonale rozhodený metabolizmus železa, šialená hodnota hliníka v krvi a ïalšie lahôdky. Sú to veci, ktoré majú ve¾ký potenciál ovplyvòova èinnos mozgu. Kupodivu mierne vyšli testy na potravinové intolerancie.

Dnes, asi 3/4 roka po zaèatí tejto kúry, je Robin z h¾adiska tejto metabolickej a biochemickej kúry niekde na polceste. Skoro všetky výsledky sú výrazne zlepšené, jasný prejav je jeho fyzické zdravie - zaèal úžasne rás, kortikoidy, ktoré mal predpísané do konca života, už vyše pol roka neberie - a jeho imunita je taká, že aj keï nás všetkých napadne vírus, tak keï uvidí Robina, s krikom uteèie. Na druhej strane stále èakáme na zlepšenie jeho vnímania, ochoty spolupracova.

Musím pravdivo poveda, že v druhom roku našej terapie išli pokroky ve¾mi pomaly. To, èo Robinko dosiahol predtým, viac-menej zostalo v zmysle, že niè nezabudol, ale zaèali sme stráca kontakt. Vieme, že všetko, èo robil, vie urobi (obèas to aj spraví), ale prestali ho bavi hry. Staré hry prestali fungova a nové ho nezaujali.

Robinko èasto pôsobí dojmom, že ho zároveò nudia staré veci, pretože už je na ne príliš ve¾ký, ale zároveò nie je ochotný prija zložitejšie hry. V najažších dobách sme takmer úplne stratili aj oèný kontakt. Je ažké zauja ho hrou, keï vidíme, že vypol - nepoèúva, nepozerá.

Na druhej strane má stále chvíle, keï je zaujate¾ný. Na jeseò 2005 sme ho asi mesiac nespoznávali; zaèali ho bavi knižky, tentokrát aj na inú èinnos, než trhanie stránok. Spolu s nami si prezeral obrázky a chcel, aby sme ich pomenovávali. Priam sme cítili, ako nasával informácie.

V podstate skoro celý èas sme pozorovali pokroky, ale zároveò sme sa my sami dostali do stavu, v ktorom sme boli pred SonRise.

Po pol roku som písal sta "Zmeny v nás" ve¾mi optimistickú. Myslím, že aj keï sme vtedy vnímali veci presne tak, ako som písal, nie sme ani zïaleka tak dokonalí, ako to možno vyzeralo. Po spomalení pokrokov, po silnom zjednodušení rodinného úètovníctva popri terapii u doktora Šmardu a po celkovo dos dlhom období zmätenia zo všetkého, z Robinka, zo seba, sme sa ocitli v podobnom stave mysle, ako sme boli vo¾akedy.

Skrátka, nasahovala sa k nám depka ("Mám vás rád a budu u vás bydlet"). A my sa opä uèíme - uèíme sa by spokojní aj keï si Robinko nachádza nové cesty, ako nám urobi život dobrodružným, by spokojní aj keï ten druhý z nás je zúfalý... Nie je to ¾ahké, ale verím, že to je moc potrebné. Keï sme v nepohode my, nepomôžeme nikomu, sebe navzájom ani Robinkovi.

A tak sme èerstvo uèinili ïalšie rozhodnutie: pokroèilý kurz Son-Rise Maximum Impact. Je zameraný viac na prácu s rodièmi, než s demi - a to je presne to, èo potrebujeme. Tešíme sa na ïalšie obdobie - možno táto práca na nás je jeden z hlavných dôvodov, preèo máme našeho špeciálneho syna.