Milí priatelia,

Po tom, èo sme sa rozprávali s niektorými priate¾mi a dostali sme spätné väzby na naše stránky, rozhodli sme sa zverejni aj osobnejšie a konkrétnejšie veci, aby ste si tí, ktorí pravidelne èítate naše stránky, vedeli predstavi, o èom vlastne píšeme. Mnohé materiály sú takého charakteru, že nám urèite dávajú omnoho väèší zmysel, predsa však máte možnos nahliadnu trochu hlbšie do toho, èo žijeme.

Nasledovný zápis je z hodinovej telefonickej konzultácie s Jonathanom Levi, ktorý pracuje v Option Institute. Absolvovali sme ho dve hodiny po tom, ako sme sa vrátili z nemocnice, kde sme riešili problém, ako da Robinkovi jes a pi, keï tieto úkony odmietol robi. Pôvodne som zápis robil z nahrávky rozhovoru èiste pre naše vlastné potreby. Ponúkame vám ho neupravený, tak ako je.

Jonathan pracoval s mnohými demi, ktoré nejedli, ale nie s takými, ktoré v pohode jedli a náhle prestali. Èo sa týka príèiny, najskôr by predpokladal nieèo, èo sa udialo v dòoch bezprostredne pred jeho zmenou. Mohla by to by škola, mohol by to by fakt, že v poslednom týždni Robinkovi nebežal program vôbec (k tomuto sa prikláòa viac). Jonathanovi sa páèi myšlienka, že Robin to robí kvôli nám, aby sme mali možnos rás. Rozhodol sa veri tejto variante :-).

Dorozprávali sme sa k tomu, že Robin odmieta nielen jedlo a pitie, ale spolu s tým zaèal odmieta aj iné veci a ¾udí, ktorých má rád. Ale v tomto èase sa už dá poveda, že to tak celkom neplatí, v nemocnici si celkom užíval pozeranie na telku – maxipsa Fíka. Toto už neodmietal – a to je dobrá správa.

Jonathan si myslí, že je dôležité ponúka mu jedlo, a to rôznymi spôsobmi. Dá sa to robi jasnejším spôsobom a jemnejším. Jasný spôsob je priamo mu ponúknu napr. banán. Jemný spôsob je necha ten banán na stole v jeho dosahu, aby si ho mohol sám zobra. A napr. poveda „ten ale vonia“ a podobne, ale neponúka priamo.

Jonathan by skúšal jeden spôsob ponúkania nejaký èas – 2-3 hodiny. Potom skúsi inak. Najprv by ponúkal priamo, raz za polhodinu by sa priamo spýtal, èi si nechce da banán „Aaa, nechceš si da banán? Pozri ako dobre vyzerá.“ Robi ho nechce – v poriadku, dáme ho preè na 20-25 minút (je dôležité rešpektova ho), hráme sa inak a potom skúsime znova. Takto mu dávame kontrolu nad situáciou, akceptujeme jeho rozhodnutie, ale zároveò sme vytrvalí.

Keï hodiny takto odmieta, môžeme prejs na iný spôsob. Položi banán len tak na stôl a necha ho v jeho dosahu. V tomto èase je stále úplne v poriadku, keï si ho neberie a my ani nerozmýš¾ame o tom, že by sme mu ho ponúkali – to je o našom vnútornom postoji.

Môžeme skúsi naraz skombinova oba prístupy. Budeme vidie, ktorý prístup je efektívnejší.

Ïalšia vec, ktorá môže pomôc, je, keï budeme vníma každý krok k jedeniu ako výborný. Keï sa dotkne banánu, keï sa s ním bude hra – to je super a nemusíme potrebova v danom momente ís ïalej. To, že Robin je spokojný a nevadí mu, že my jeme a je ochotný hra sa s jedlom a mòa kàmi, je výborné, je to mnoho krokov, ktoré nemusíme prekonáva.

Jonathan rozprával o chlapcovi, s ktorým pracoval v SonRise programe, ako nezniesol jedlo v miestnosti, kde bol. S ním pracoval dos dlho a keï toleroval jedlo v miestnosti, bol to úspech. Pomalièky, krok po kroku, sa dostali k tomu, že nakoniec zaèal jes.

Jonathan sa pýtal, ako sa cítime s týmto jeho rozhodnutím. Ja som mu rozprával o tom, ako sme boli na zaèiatku zúfalí, ale dnes mám dojem, že má na to dôvod, že to robí pre nás, že dnes sa cítim by omnoho akceptujúcejší. To sa Jonathanovi ve¾mi páèilo :-). Pýtal sa ma optioòácky, preèo sa teraz cítim by akceptujúcejší. Ja som musel porozmýš¾a – možnože som si uvedomil, aký bol skvelý, než prestal jes (na tom sme sa zasmiali), ale v skutoènosti vnímam skôr, že on je skvelý aj dnes. Opä som musel rozmýš¾a a prišiel som k tomu, že ten èas, ktorý som s Robinom strávil v nemocnici, bol pre mòa vzácny, že sme si teraz bližšie. Jonathan hovorí, že to je skvelé, lebo v takomto prípade väèšina rodièov je neuverite¾ne frustrovaných. Je výborné, že teraz sa nemusíme o neho bᝠa aj to, že sme si to takto spracovali.

Teraz v najbližšom období bude k¾úèové, ako sa budeme cíti, keï sa s ním budeme hra. Ak sa budeme vnútri v sebe cíti tak, že by sme ho chceli tlaèi do jedla, bude tlaèi spä a nebude pravdepodobne ma tendenciu jes.

Jonathan hovoril o Mimi Kuzaky (dievèatko, ktoré od narodenia odmietalo jes a ktoré v 5. rokoch išlo do Option Institute, kde po 17. dòoch zaèalo jes a po 2 mesiacoch jej bola zrušená brušná sonda, akú má teraz Robinko) – v jej prípade bol jeden z najdôležitejších bodov jej mama, ktorá Mimi vždy tlaèila do jedla. Bolo tam nieko¾ko dôležitých bodov, ale možno ten najdôležitejší bola jej mama.

Ja som sa spýtal, èi má nejaké návrhy, ako to spravi – netlaèi vo vnútri. Ja môžem ma tie najlepšie úmysly, že ho nechcem tlaèi do jedla, napriek tomu vnútri to tak cítim. To nemusí by len o jedení, ale o tom, aby rozprával a podobne. Keï ho tlaèím vovnútri, on to cíti. Èo s tým?

Jonathan hovorí, že tu existuje pomalý a rýchly spôsob. Pomalý je do håbky preskúma, èo cítim, preèo to cítim, aký pocit vedie k tomu tlaèeniu vovnútri a zmeni príslušnú vieru. To je o Option dialógu. Je to pomalý, ale absolútne správny spôsob. Rýchly spôsob je jednoducho sa rozhodnú, že budem v pohode, keï nebude jes. Hocikedy sa môžem rozhodnú, že to bude v pohode. Môžem ho povzbudzova a chcie to pre neho, aby jedol a zároveò ma v sebe hlboké porozumenie, že ak sa rozhodne nejes, je to v poriadku.

Ja sa pýtam, èi to je naozaj tak jednoduché, proste sa rozhodnú. Jonathan hovorí, že to je jednoduché vtedy, keï to je pre nás dôležité. Inak to nie je jednoduché. Uvádza príklad rodièov, ktorí k nim prišli, keï malo ich diea 3 dni (bolo v nemocnici). Oni sa denne dozvedali, aké ïalšie má komplikácie – najprv, že bude slepé. Otec bol z toho zronený, ale nakoniec sa rozhodol, že to bude v poriadku, že to zvládnu, že ak to je všetko, zvládne to. Na druhý deò sa dozvedel, že nebude ani rozpráva. Ïalší deò, že nebude chodi. On sa vždy nanovo musel rozhodnú, že to bude v poriadku, vždy, že toto ešte zvládneme, viac by sme už nezvládli. Preto, lebo to celé bolo pre neho ve¾mi dôležité, bol schopný rozhodnú sa, že to bude v poriadku. Takto sa my môžeme rozhodnú, že budeme OK, keï nebude jes. Keï budeme chápa, že tento náš postoj mu pomôže viac než èoko¾vek iné, keï tomu budeme naozaj hlboko veri, nebude ažké urobi toto rozhodnutie. Hovorím, že ja by som to možno nepomenoval „rozhodnutie“, ale „zmierenie sa“, Jonathan hovorí, že môže by. Každopádne je to o tom by pokojný, vyrovnaný, keï sa Robin rozhodne inak, ako my chceme.

Jonathan hovorí, že pracoval s vyše 1000 demi a vníma veci tak, že keï bude milova to diea najviac ako vie, je to to najlepšie a najdôležitejšie, èo mu môže da. Nikdy nevie, èi diea vôbec niekedy urobí to, k èomu ho on vyzýva – dúfa, ale nevie. Ale keï cíti hlbokú lásku, stále sa cíti dobre, èi to diea danú vec urobí alebo neurobí. Takto mu dáva tú najlepšiu príležitos urobi to, ale aj tak tá láska je to najdôležitejšie. Takto to on proste robí.

Jonathan hovorí, že je ve¾mi zaujímavé, že Robin sa rozhodol šastne nejes. O takomto prípade ešte nepoèul. Ani Mimi nebol takýto prípad, bola ve¾mi malá a nebolo to také náhle. Opä hovorí, že to, ako sa budeme teraz cíti, je najpodstatnejšie. Je to pre nás príležitos nauèi sa by v pohode s tým, keï Robin nerobí to, èo my chceme.

Pýtam sa ešte nejaké otázky: je dobré kàmi ho tak, aby zostal trochu hladný? Asi áno. On by to tak robil.

Je dobré vymýš¾a hry, v ktorých je jedlo nejako zahrnuté? Áno, dá sa to robi dvoma spôsobmi. Využi jeho motiváciu a 3E a nadšene jes, alebo využi jedlo v hre (pomaranèom zhadzova kuželky a tak, kàmi zvieratká a podobne, ale aj využi Ronju, rodinné jedenie s nadšením – to èasto pomáha). Ale nepreháòa to. Ak to preženieme, to zistíme.

Každopádne: dávajme mu plnú kontrolu nad jedením a pitím.

Posledná vec: by v pohode aj keï sa rozhodne nejes, ale zároveò veri, že zaène jes, nezúfa si. Môže to by ako keï povzbudzujeme malé diea, aby zaèalo chodi. Povzbudzujeme, neoèakávame, že to zaène práve teraz robi, ale veríme, že raz zaène a sme v pohode, keï to nie je ešte teraz.