Vyšlo: v èasopise
Mothering 22. júna 1997.
Autor: Barry Neil Kaufman
Mám šes detí, ktoré, ako sa ich životy odvíjajú, ma neustále stavajú pred ohromné množstvo výziev. Keï bol môj syn ešte malé diea, dostal diagnózu retardovaného autistu. Lekári ho považovali za nelieèite¾ného. Keï sme si brali jedno z našich troch adoptovaných detí zo sirotinca v Južnej Amerike, bolo vážne podvyživené. Ïalšie jeho pokrvný otec úmyselne vážne zranil, keï malo iba dva a pol roka – len nieko¾ko mesiacov po smrti jeho matky. Ïalšie bolo tri roky v sirotinci, kde ho lekári považovali za pochopite¾ne traumatizované. Èelil som u týchto detí mnohým výzvam, a predsa, ich výchova bola jednou z naj¾ahších a najpríjemnejších skúseností môjho života.
Jedna z najdôležitejších ciest, ktorú sme prešli s mojou ženou Samahriou, sa odohrala pred 21 rokmi. Vtedy sme vytvorili program, založený na milujúcom a neposudzujúcom prístupe, ktorý umožnil nášmu synovi plne sa dosta z autizmu. Po tejto skúsenosti a po odvysielaní televízneho filmu „Son-Rise“, založeného na našom príbehu, sme boli zahrnutí žiadosami o pomoc. V roku 1983 sme založili Inštitút vo¾by, aby sme ponúkali workshopy širokému okruhu ¾udí so snahou pomôc im vykona vo svojom živote efektívne a pozitívne zmeny. Tieto programy pomohli rodinám a jednotlivcom z celého sveta nájs milujúcejší a mocnejší spôsob, ako sa vysporiada s výzvami ich životov, vrátane výziev rodièovských.
Hoci sme vychovali iba šes detí, verím, že by sme zvládli aj 60 a bolo by to rovnako ¾ahké. Preèo? Predovšetkým preto, lebo sme si vybudovali princípy žitia, ktoré sa ¾ahko aplikujú aj na rodièovstvo. Vïaka tomu sme sa cítili s demi v pohode, keï sme sa ich snažili vies cez roky dospievania, napriek ich obèasným rozpaèitým pokusom uplatòova svoju moc a individualitu.
Za druhé, vykonávame rodièovstvo s jasným zámerom. Keï pracujeme v našom uèebnom centre s rodièmi, všímam si, že tí, ktorí majú rados zo svojich detí, žijú a vykonávajú rodièovstvo s istou sadou princípov èi zámerov v mysli. Nanešastie, väèšina rodièov si vedome nevyvinula zorný uhol, ktorý by im pomohol porozumie každodennému životu s ich demi.
Keï sa niekto rozhodne sta sa architektom, sociálnym pracovníkom, opravárom, elektrikárom alebo taxikárom, spoloènos nám urèí, že tieto èinnosti sú nato¾ko dôležité, že sa musíme na svojom poli najprv vzdela a potom by preskúšaní z toho, èo sme sa nauèili. Potom dostávame povolenie pracova, èi už ako neurochirurg alebo inštalatér. Zaujímavé je, že v dvoch zásadne dôležitých oblastiach, vzahoch a rodièovstve, nedostávame vôbec žiadne vzdelanie. Skôr, než dostaneme oprávnenie vies auto, nauèíme sa, kde sú brzdy a kde je plyn. Avšak keï sa nám narodia deti, nemáme najmenšieho tušenia, ako fungujú. Netušíme, kde majú plyn a nevieme, kde majú brzdy. Nevieme, kde majú prepínaèe, aby sme pomohli týmto èlovieèikom zapína a vypína veci v nich samých. Èasto prichádzame do rodièovstva s minimálnymi znalosami, nevedomí si dynamiky výchovy detí a neovládajúci ani svoje vlastné myšlienky a pocity.
Keby som mohol nieèo nauèi ¾udí o rodièovstve, ako prvé by som im položil nieko¾ko základných, zásadných otázok – tých, ktoré èasto zostávajú nepoložené. „Preèo chcete by rodièom?“ „Èo by ste chceli da a èo dosta?“ „Aké princípy chcete uèi?“ Keï sa pýtam sám seba, preèo som sa stal rodièom, odpoveï je jasná. Chcel som sa sta rodièom, pretože som chcel zaži lásku, dáva lásku a uèi lásku. Cítil som, že vzahy s demi mi poskytnú obrovskú arénu, v ktorej bude možné lásku zhmotni. Toto bola skúsenos, po ktorej som hlboko túžil.
Isteže som chcel ma deti poriadkumilovné, citlivé a zdvorilé, chcel som, aby sa dobre uèili a boli dobrými kamarátmi. Ale všetky tieto ambície boli vždy v úzadí za mojím hlavným rodièovským cie¾om, ktorý sa prelína s uèením by šastný a milujúci. Mama a otec sú k¾úèovými osobami, ktoré pomáhajú deom otvára svoje srdcia a urobi šastie, lásku a rešpekt k iným prioritou vo svojích životoch. Za týmto úèelom uèíme rodiny jednoduché princípy, založené na našich poznatkoch o medzi¾udskej dynamike, skôr než na vonkajších „mali by ste“ alebo „musíte“. Tieto princípy sa môžu zda by radikálne, poburujúce, možno dokonca necitlivé. Avšak mojim zámerom a poslaním vždy bolo uèi a posilòova lásku. Uisujem vás, že vášnivo milujem svoje deti a nauèil som sa, že tieto vodiace princípy sú mimoriadne užitoèné pri uèení detí, ako si vybra lásku a šastie.
Môže sa to zda by divné stanovisko, bez súcitu a pochopenia. V skutoènosti to však s nedostatkom starostlivosti nemá niè spoloèné. Väèšina rodièov vynakladá ohromné úsilie a èas na snahu zachráni svoje deti pred ich hnevom, trápením a smútkom. Keï tak robia, mimovo¾ne uèia a posilòujú ich prežívané nešastie. Keï sú deti z nieèoho nešastné a ja pobehujem okolo, aby som ich zachránil, uèím ich nieko¾ko nevyslovených myšlienok:
-
Ich pocit nešastia je mimo ich kontroly (preto sa ich snažím zachráni).
-
Nešastie je mocný nástroj, ako motivova maminu, tatina a ïalších (dostaò záchvat zlosti pred pokladòou v preplnenom obchode a obdržíš lízatko, aby si bol ticho).
-
Pocit nešastia je znak toho, že si starostlivý (plaè nad pokazenou bábikou dokazuje, ako ve¾mi si ju mala rada).
Nakoniec, naše rozrušenie oh¾adom nepohody našich detí v nich upevòuje vieru, že pocity nešastia sú nielen primerané, ale v mnohých situáciách možno priam vhodnou reakciou. Mimovo¾ne modelujeme a vyuèujeme trápenie, namiesto vnútornej pohody a k¾udu. Ak sa diea na rodinnej oslave usmieva, nikto si ho nevšimne. Ak však zaène krièa a plaka, prítomní dospelí budú v snahe zachráni ho pred jeho nepohodou pobehova ako mravce v mravenisku. Druhé diea, pozorujúce tento výjav, celkom správne usúdi, že krik a besnenie priahuje omnoho viac pozornosti, než šastné hranie sa. Toto diea získa dôležité porozumenie spôsobu, akým funguje svet: ak chcete od sveta viac, prejavte svoju úbohos.
Jedného dòa som videl názornú ukážku tohto princípu, keï sme v jeden rušný nakupovací sviatoèný deò trpezlivo èakali v supermarkete v rade pri pokladni. Hoci mnoho zákazníkov malo v tvárach prázdne výrazy, viac ¾udí než obyèajne sa na seba usmievalo. Prevažovala mierne sviatoèná nálada – až do chvíle, keï dvojroèné dievèatko, sediace v nákupnom vozíku, nezaèalo nahlas jaèa. ¼udia sa zaèali otáèa, aby videli, aký má problém. Diea oèividne chcelo èipsy z vozíka, ale matka mu ich odmietla da. Ako odpoveï, dievèatko zaèalo protestova silným krikom, slzami, èervenou tvárièkou a kopaním. Jej matka, akosi v rozpakoch, zachovala svoju pozíciu, snažiac sa upokoji svoju dcéru tichými slovami. Diea len stupòovalo svoj záchvat. Teraz sa už pozerali takmer všetci ¾udia v rade. Niektorí sa zjavne pohoršovali. Iní posielali dieau súcitné poh¾ady. Jedna žena sa naklonila cez regál z druhej ulièky a žiadala matku, aby nieèo urobila – èoko¾vek.
Náhle sa objavil miestny Santa Claus. Pátravým poh¾adom h¾adal v davoch jaèiace diea. Keï ho zbadal, pretlaèil sa cez nieko¾ko šórov, nahlas volajúc „Ho! Ho! Ho!“. Akonáhle sa k nej dostal, vtisol dievèatku do ruky lízatko. To okamžite prestalo krièa a široko sa na neho cez slzy usmialo. Keï rozba¾ovala lízatko, okolostojaci ju súhlasne pozorovali. Staršia žena pokývala hlavou a povedala: „Dobre.“ Pár ¾udí zatlieskalo. Jeden prehlásil - „Santa zachránil situáciu“.
Moja trinásroèná dcéra celú túto scénu fascinovane pozorovala. Pozrela sa na mòa a zasmiala sa. „Santa nezachránil situáciu, iba nauèil to dievèatko, že ak bude krièa a vrieska, dostane lízatko. Stavím sa, že keï pôjde znovu do obchodu, urobí to isté.“
Snažíme sa zachráni naše deti od ich pocitov nešastia; je to náš spôsob, ako ich milova. Ale keï tak èiníme, v skutoènosti ich uèíme používa pocity nešastia ako nástroj na manipuláciu. Keby sme dokázali by naozaj v pohode, keï sú naše deti nešastné, zistili by sme, že si menej èasto vyberú by nešastné. Namiesto toho by sme im mohli milujúco a úprimne poveda - „Môžeš z toho by smutný alebo nahnevaný, ak chceš a rád by som sa s tebou porozprával o tom, aké to je. Ale tvoj krik, kvílenie a sekírovanie ma k nièomu neprinúti.“ U nás doma „hra na sekírovanie“ nedá našim deom výsledok ani im nepomôže dosta sa k tomu, èo chcú. Takéto správanie im potom nedáva žiaden zmysel.
Naproti tomu, keï diea alebo dospievajúci prežíva smútok (napríklad keï sa mu pokazí hraèka alebo keï niekto v rodine umrie), by v pohode tvárou v tvár ich pocitom môže by úžasne užitoèné. Mám väèšiu kapacitu by milujúci, ak som šastný a v pohode, aj keï moje deti sú smutné. Majú potom väèší sklon zdie¾a so mnou svoje najhlbšie pocity, pretože sa neobávajú, že mi spôsobia boles alebo nepohodu.
Tento druhý princíp môže vyznie rovnako podivne ako prvý, nechajte ma ho ale vysvetli. Väèšina rodièov cíti voèi svojim deom silný záväzok. Veria nielen tomu, že by mali zaobstara svojim deom jedlo, obydlie, zdravie a bezpeènos, ale tiež, že by im mali kupova èervené bicykle, hypermoderné walkmany, znaèkové obleèenie a vysokoškolské vzdelanie. Je to skvelé, keï rodièia tieto veci a príležitosti svojim deom poskytujú! Urèite by som povzbudil tých, ktorí sú nadšení do poskytovania záplavy rôznych vecí, ale kvôli tomu, že to naozaj chcú. Keby sme ako rodièia robili iba to, èo chceme robi, povaha nášho vzahu rodiè-diea by sa radikálne zmenila. Deti sú úžasne vnímavé k vieram svojej kultúry a vieram svojich rodièov. Okamžite rozumejú, už keï majú dva, tri, štyri, pä rokov, že ich rodièia sú na strane dodávate¾ov (diea si vypýta, èo chce a rodiè to promptne doruèí). Posolstvo, ktoré diea dostáva, je: mamina a tatino ma zásobujú, pretože to je ich džob. Dlžia mi to. Svojím konaním sa rodièia mimovo¾ne stávajú spolutvorcami takto nesúmerného vzahu.
Výsledkom je, že deti sa nemusia nauèi niè o vïaènosti. Nemusia si vyvinú hlboký zmysel pre ocenenie všetkého, èo dostávajú prostredníctvom dobre mieneného úsilia a energie rodièov. Svojím spôsobom upierame našim deom vnímanie vecí, ktoré dostávajú od sveta, kultúry, spoloènosti a rodièov, ako darov. Èasto zakladáme rodièovstvo na záväzku miesto toho, aby sme sa rozhodli dáva iba to, èo naozaj chceme dáva.
Rád by som ilustroval tento princíp na príklade môjho vlastného rodièovstva. Vždy som sa snažil uèi svoje deti, že vzdelanie je výsada, ktorú si musia zaslúži, nie právo prvorodeného aplikované na všetkých, vèetne tých, ktorí sa o uèenie nezaujímajú. Obe moje staršie dcéry vychodili strednú školu so zámerom pokraèova na vysokej. Jedna pristupovala k štúdiu svedomito a mala výborné známky. Navyše sa úplne oddala tancovaniu a priala si zapísa sa na školu, kde sa dala študova choreografia. Mohli by sme jej finanène pomôc, aby dosiahla svoj cie¾? Po dlhých diskusiách sme s manželkou Samahriou prejavili s ve¾kým nadšením želanie plne podpori jej prejavený záujem o štúdium. Naproti tomu naša ïalšia dcéra prešla cez strednú školu bez toho, že by do nej vložila ve¾ké úsilie alebo energiu. Poèas celého štúdia sa snažila iba minimálne. Keïže mnohí jej spolužiaci pokraèovali v štúdiu, tiež chcela ís na vysokú školu. Keï nás požiadala o finanènú pomoc, rozhodli sme sa, že jej ¾ahostajný prístup a výkon na strednej škole je dôvodom k vážnemu zhodnoteniu. Náš záver bol: budeme plati èas jej školného, ale požiadali sme ju, aby si nezanedbate¾nú èas zarobila sama – ako prejav toho, že sa naozaj chce uèi. Najprv sa moja dcéra tvárou v tvár tomuto stanovisku rozzúrila. Upozornili sme ju, že jej zameranie sa na to, èo jej neposkytneme, podkopáva jej ocenenie tej èasti, ktorú sme jej ponúkali. Pamätám si na tú noc ve¾mi jasne. Po tom, èo sme jej vysvetlili naše úmysly, udivene sa na nás pozrela a ticho opustila miestnos. O pä rokov neskôr mi povedala, aký hlboký mal ten veèer vplyv na jej život. Po prvýkrát musela zaèa nies významnú èas zodpovednosti za to, èo chce. Výsledkom toho, že musela plati èas svojho školného, bolo, že bola omnoho viac motivovaná a tiež úspešná študentka. Dali sme len to¾ko, ko¾ko sme chceli a verili sme, že naše deti na tom porastú.
Môj otec bol zjavnou nespravodlivosou nášho rozhodnutia pobúrený. Veril, že svojim deom štúdium na vysokej škole „dlžíme“. Zjavne sme na to mali iný názor. Pokraèoval v proteste: „Ako môžete zaobchádza s jedným dieaom inak, než s druhým?“ Hrdo poukázal na to, že vždy, keï on kúpil pre jedno zo svojich troch detí darèek, kúpil rovnaký alebo podobný aj ostatným. Tomu ja hovorím „abstraktné rodièovstvo“. Jeho dôsledkom je, že ak jeden z nás podáva druhým pomocnú ruku, zatia¾ èo súrodenec je zlodej a tretí podpa¾aè, so všetkými sa zaobchádza rovnako, bez oh¾adu na to, èo robíme. Zdá sa mi, vysvetlil som svojmu otcovi, že nevnímam svet z h¾adiska abstraktnej rovnosti, ktorá ma zaväzuje poskytnú každému zo svojich detí presne rovnaký spôsob zaobchádzania. Robím rozhodnutia v danej chvíli, rozhodnutia, ktoré považujem za citlivé ku každému z mojich detí ako samostatnému jedincovi. Kde je napísané, že každý dostane rovnako, bez oh¾adu na svoje rozhodnutia a èiny? Chcem podporova lásku, starostlivos, úctu a poctivú prácu. Keï dávam pozorne a vedome, skôr môžem smerova k týmto žiadúcim výsledkom.
Aj keï rozhodne vyhlasujem, že „svojim deom niè nedlžím“, nemám tým na mysli, že rodièia by nemali poskytova a zdie¾a so svojimi demi to, èo majú. Avšak odporúèam, aby sme vnímali veci, ktoré vlastníme, ako dary, úžasné dary, ktoré poskytujeme na základe láskyplného vzahu darcu a obdarovaného. Žiadne „mali by sme“. Keï budeme dáva týmto spôsobom, pravdepodobne budeme cíti pri dávaní omnoho viac vzrušenia, nech sa už rozhodneme da èoko¾vek, zatia¾ èo naše deti ako obdarovaní budú ma úplne inú skúsenos - plnú úcty, ocenenia a vïaènosti. Budete výhercami. Deti budú výhercami. A vzah medzi vami bude hlbší a milujúcejší.
Starostlivé rodièovstvo, milujúce, mocné a efektívne rodièovstvo nemá vôbec niè spoloèné s èasom. Mnohí rodièia ve¾mi pevne veria, že keï sú ich deti ešte bato¾atá, malé deti, adolescenti, tínejdžri, že by s nimi mali trávi urèité množstvo hodín denne alebo týždenne. Veria, že èas strávený s demi bude ma priamy priaznivý dopad na ich rozvoj.
Nanešastie to tak vždy nefunguje. V rodièovských programoch èasto poèujem, obzvláš mamy, že sa cítia by v roli hlavného opatrovate¾a rodiny uväznené. Hoci milujú a starajú sa o svoje deti, èasto zažívajú vo vzahoch rodiè-diea pocity nudy a frustrácie. Výsledkom je, že posolstvo, ktoré odovzdávajú deom, je iné, než by chceli dáva. Èas strávený s demi je plný podráždenia, nepohody a netrpezlivosti. Diea, namiesto toho, aby vnímalo spojenie, lásku a pohodu, nakoniec zažíva voèi rodièom otrávenie èi hnev.
Verím v rodièovstvo založené na chcení: robte to, èo chcete robi a nerobte to, èo nechcete robi. Namiesto pocitov nudy a frustrácie môžeme preskúma, preèo sa s demi takto cítime. V takýchto momentoch aj tak nebudete pre svoje deti ve¾mi užitoèní. Využite èas, ktorý by ste s nechuou strávili s demi na to, aby ste si pomohli sta sa skutoène prítomným a milujúcim. Potom choïte a buïte so svojimi demi.
Asi ste si všimli, že princípy, ktoré navrhujem, sa hlboko a dramaticky líšia od akceptovaných kultúrnych noriem. A predsa je mojou osobnou skúsenosou, že rodièovstvo založené na týchto stanoviskách má nakoniec za následok deti, ktoré sa uèia milova, dôverova si a by vïaèné. Hoci v našej kultúre sa naši synovia a dcéry obvykle uèia usilova o také veci ako dobré známky, èasto zlyhávajú v dávaní väèšej pozornosti hlbokému otvoreniu svojich sàdc a myslí voèi sebe a druhým. Keï som bol diea, môj otec, robiac to najlepšie, èo vedel, ma èasto ne¾útostne trestal remeòom. Vždy, keï ma udrel, vysvetlil mi, že to robí preto, lebo ma miluje. Pamätám, ako som si hovoril, že keï vyrastiem, radšej nebudem nikoho milova, pretože láska, ako sa zdalo, spôsobuje bolestivé dôsledky. Na nešastie, v našej práci s rodinami zisujeme, že tieto staré výchovné metódy sú stále živé. Možno jediná (politicky korektnejšia) zmena prístupu je, že ostrá hrana opasku bola zamenená za ostrú hranu jazyka.
Preto povzbudzujem rodièov, aby si vytvorili niektoré hlavné princípy a vybudovali jasné zámery rodièovstva. Na takto založenom rodièovstve je nieèo úžasné. Väèšina z nás to nerobí, pretože veríme, že ak budeme ma dopredu jasné zámery, budeme stráca spontánnos a serendipitu (pozn. prekl.: serendipita je dar nachádzania darov, ktoré sme neh¾adali). Avšak nepozoroval som, že by sa to dialo. Rodièovstvo založené na zámere nám dáva pevný základ, na ktorom vnímame a reagujeme na svoje deti a poskytuje nám širší rozh¾ad na možnosti, pretože nás oslobodzuje od nepohody a nerozhodnosti.
Väèšina z nás zakladá svoje vzahy chaoticky. Odrážajú to, èo sa okolo nás deje – nie to, èo by sme mali v úmysle, keby sme mali dostatoènú predvídavos. Keï namiesto toho prevezmeme zodpovednos a staneme sa hlavnými architektmi našich rodièovských vzahov, môžeme si vytvori zámery, o ktorých veríme, že nám budú v týchto špeciálnych vzahoch slúži. Každý z nás by si mal vytvori svoj vlastný zoznam. Avšak, keïže by som vás chcel inšpirova a poradi vám, poskytnem vám tie, ktoré zastávali rodiny, s ktorými sme pracovali v Inštitúte vo¾by.
To znamená napríklad: hodnoti pocity a vyjadrenia lásky vyššie, než známky v škole, upratanú izbu a vhodné vystupovanie. Matka dvoch tínejdžrov, ktorá sa zúèastnila programu tu v Inštitúte vo¾by, zistila, že je spútaná starosou, že neporiadok v izbách jej detí sa rozšíri do zvyšku domácnosti. Aj keï sa na workshope predtým nauèila, že jej šastie je vecou jej vo¾by, bála sa, keï sa vrátila z workshopu domov, tomuto poznatku odda. Položil som jej nasledovnú otázku: „Predstav si, že teraz prídeš domov a zistíš, že dom je v absolútnom neporiadku. Bolo by to pre teba stresujúce alebo nároèné?“ Odpovedala, že by to bol znak toho, že jej deti ju nerešpektujú a možno ju ani skutoène nemilujú. Potom som sa spýtal – „Preèo veríš, že ak tvoje deti sú neporiadne, že to znamená, že a nemilujú alebo nerešpektujú?“ Keï sa do toho ponorila hlbšie, rozhodla sa, že táto domnienka jej už nedáva zmysel, hoci si pamätala, ako ju jej vlastná matka obviòovala z nedostatku úcty, keï ona sama ako tínejdžer nedodržovala pravidlá domácnosti. Posolstvo, ktoré dávame našim deom: keï nebudete robi to, èo vám my ako rodièia hovoríme, nerešpektujete nás. Keï nie ste takí, akých vás chceme ma, nevážite si nás.
Ako tak skúmala tieto predpoklady, zasmiala sa a povedala – „Nie, nedávajú mi zmysel. Preèo by som mala ignorova všetky tie spôsoby, ktorými ma milujú a rešpektujú len preto, lebo si niekedy neposkladajú šatstvo?“
Neskôr po skonèení programu sa mi zdôverila s úžasnou skúsenosou. Porozprávala mi, že keï sa vrátila domov, dom vyzeral ako neudržiavaná študentská internátna izba, so špinavými riadmi, taniermi s nedojedenými jedlom a zamazaným šatstvom všade po dome. Najprv cítila, ako sa jej napínajú svaly vzadu na krku, myse¾ sa jej naplnila odsúdením a podráždením. Potom si pripomenula, že na workshope sa rozhodla uèini lásku vo vzahu k deom prioritou èíslo jedna. Rozhodla sa, keï vstúpi do ich izieb, cíti a kona pod¾a svojich nových zámerov. Cítila, ako sa jej telo uvo¾òuje. Keï sa o chví¾u stretla so svojou dcérou, povedala – „Ahoj, miláèik. Som tak rada, že a vidím.“ Napriek situácii otvorila náruè a tínejdžerku objala. Hovorila mi o zázraku vnútornej skúsenosti, ktorú si dožièila, keï sa nezamerala na stav vecí v izbe. Keï prišiel do izby jej syn, otoèila sa a privítala ho tiež láskyplným objatím. Jej syn sa usmial a povedal – „Wow, zdá sa, že ten program bol naozaj dobrý.“ Usmiala sa – „Áno, mala som sa výborne.“ Ako vychádzala z izby, zastavila sa, poobzerala sa a povedala – „Poèujte, mohli by ste pre mòa nieèo urobi? Ve¾mi by som ocenila, keby ste mohli strávi hodinku alebo dve uprataním domu.“ Jej syn, ktorého predtým popísala ako vzdorného a trochu vulgárneho, na òu nenútene pozrel, usmial sa a povedal „Iste, mami.“ Potom prikroèil k trièku ležiacemu na podlahe, opatrne ho zdvihol a zaèal ho sklada. Matka bola ohromená. Zvyèajne boli jej deti vzdorovité. Ale všimla si, že keï uèinila lásku prioritou èíslo jedna, nielen že mala ona sama úplne inú skúsenos, ale podnietila inú reakciu aj u nich.
Mnohí rodièia, keï ich deti hovoria, poèúvajú len na pol ucha. To nevyjadruje nedostatok starostlivosti. Väèšina z nás poèúva na pol ucha aj svojich partnerov, spolupracovníkov a milencov. Výsledkom je, že nám unikajú jemné nuansy a podnety, vyjadrené našimi demi. A nedávame im šancu plne nás porozumie a pozna.
Všetka núdza a nepohoda je výsledkom ¾útosti nad minulosou alebo obáv o budúcnos. Väèšinu z nás nikdy nikto neuèil by prítomný tu a teraz. Pri interakcii s našimi demi sa ja a moja žena zameriavame na prítomný okamih. Robíme to spôsobom, ktorý je celkom vzrušujúci. Verím, že Boh sídli v detailoch. To pre mòa znamená, že keï sme plne prítomní, môžeme vidie Boha v našich deoch.
Èo by sa stalo, keby sme si teraz, keï majú 10, 14 alebo 18, spomenuli na skúsenos, ktorú sme si dožièili, keï sme prvýkrát držali svojich synov a dcéry v rukách? Dnes si možno chcú požièa auto, vyholi hlavu, urobi pírsing v nose alebo vystrihnú diery do džínsov. Pozeráme sa na týchto tínejdžrov s myšlienkou „wow, toto je Boh, toto je požehnanie sveta!“, alebo skôr zvoláme „Bože, neprepichuj si ten nos!“, „prosím, mohla by si si obliec iné nohavice?“ a „preèo musíš ma práve takýto úèes?“. Máme od svojich detí to¾ko oèakávaní a vnucujeme im to¾ko vlastných postojov! Tie zastierajú našu schopnos vidie a oceòova ich unikátnos a originalitu. By prítomný je k¾úèom ku skutoènej radosti z každého momentu rodièovstva.
Sila ocenenia prichádza prostredníctvom èinov. Keï cítime vïaènos, vytvárame nádherný vnútorný zážitok; keï vyjadríme vïaènos, umožníme jej, aby plne rozkvitla. Najdôležitejšia je naša ochota na základe okamihu nachádza na každej osobe a udalosti nejaký aspekt, ktorý oceníme a potom nájs hmatate¾ný spôsob, ako vyjadri vïaènos. Opä, to, èo robíme, je to, èo uèíme.
Nieko¾kokrát do roka sa naša rodina úèastní nieèoho, èomu hovoríme neformálna výmena vïaènosti. Každý z nás si urobí èas, aby uvážil, èo si najviac cení na ostatných èlenoch skupiny. Jeden po druhom potom pomocou konkrétnych príkladov vyjadrujeme ocenenie. Tieto vyjadrenia èasto posilòujeme úsmevom, objatím a obèas aj slzami.
Máme aj ïalšiu rodinnú tradíciu. Predtým, než odídem na workshop alebo prednášku v inom meste, štáte alebo krajine, prihlásim sa u každého zo svojich detí. Slovami a gestami im aktualizujem svoju lásku a ocenenie. Týmto spôsobom, keby sa tieto chvíle sa ukázali by poslednými, ktoré som s nimi strávil, cítil by som pocit akéhosi dovàšenia.
Rodièovstvo je kreatívny a rozvíjajúci sa proces, takže princípy a zámery, ktoré si vytvoríme dnes, môžu zajtra uvo¾ni cestu novým poh¾adom. Tvoríme si priestor, na ktorom stojíme, ale nemusíme ho tvori nemenný, nepružný. Láska má mnohé podoby a je nekoneèné množstvo spôsobov, akými je možné ju vyjadri.
Èasto máme vnútorné vedomie toho, že svoje deti milujeme, ale naše slová a èiny túto lásku neodrážajú. V skutoènosti naše vyjadrenia nepohody a trápenia komunikujú nesúhlas. Naše èiny uèia naše deti o tom, aké máme hodnoty a záujmy. Keï vyjadrujeme lásku, uèíme lásku. Keï vyjadrujeme hnev, uèíme hnev. Nikdy z nás neubudne, keï budeme svoje deti milova, aj keï oni nám svoju lásku vyjadrova nemusia.