Ahoj, kamaráti a kamarátky!

Po úspešnej súťaži z minulého roka, do ktorej sa zapojili mnohí z vás, sme sa rozhodli, že vám ponúkneme ďalšiu možnosť, ako sa zadarmo dostať k nejakej tej výhre. (Stačí byť lepší, ako ostatní zapojení.)

Minule ste to mali ľahké. Stačilo vedieť, kto z našej svorky je kto... Tentokrát sme sa zhodli na tom, že keďže sme sami potvory, necháme aj vás trochu si potvoriť. Po dlhom zvažovaní sme sa rozhodli pre takúto súťaž.

Začneme príbeh - a necháme vás ho dokončiť. Nebojte sa, odborná porota nebude hodnotiť pravopis ani dĺžku vašich príspevkov. Poviedka môže byť minimalistická alebo dlhšia - to už je na vás. Autor môže byť detský aj dospelák, pri hodnotení na to budeme prihliadať. Hlavne nás zaujíma, aké rôzne pokračovania vymyslíte. Aby ste to nemali príliš ťažké, dávame vám do placu jedinú úvodnú vetu, zvyšok je už na vás. Nuž a tu je tá úvodná veta:

„Ty brďo, to snáď nie,“ povedala stará Blašková – a umrela.

A aby neboli naši inojazyční priatelia v nevýhode, tu sú alternatívy v spriatelených jazykoch:

„To bláho, to snad né,“ řekla stará Brďová – a zemřela.

„Oh shit, not that,“ said old Mrs. Mockingjay and died.

Naša súťaž sa tentokrát stretla s naozaj nečakanou odozvou - neprihlásil sa jediný účastník :-). Ďakujeme teda všetkým zúčastneným a keďže sme sa vopred rozhodli, že jednotlivé práce porovnáme aj s našou verziou príbehu (vznikla až dodatočne, úvodná veta z nej nebola vystrihnutá, ale skôr, než sme vedeli, že naša súťaž nikoho neoslovila), ponúkame vám aspoň našu verziu. Príjemné čítanie :-).

Ako sa stará Blašková do pekla dostala

„Ty brďo, to snáď nie,“ povedala stará Blašková – a umrela.

Bola to pre ňu úplne nová skúsenosť, a to je vo veku osemdesiatsedem rokov čo povedať.

Vstala a zamračene sa pozrela na svoje bezvládne ležiace telo. Vysušené, zhrbené, nepekné telo. S hnusom s odvrátila. Už veľmi dlho nevnímala svet jasne, takže pohľad na všetky neduhy jej prestárnutej telesnej schránky bol pre ňu celkom nový – a rozhodne nie príjemný. Radšej sa poobzerala okolo. V nemocničnej izbe stáli jej „najbližší“. Katarína – s ňou si prestala rozumieť niekedy keď prišla do puberty a odvtedy sa to už nezlepšilo. Teraz už mala tiež svoje najlepšie roky dávno za sebou a na tvári napriek hranému žiaľu jej videla skôr úľavu.

Jej manžel Ďuro. Škoda hovoriť. Nikdy ho neprijala do rodiny.

Adam... S ním jediným sa ešte posledných tridsať rokov vedela porozprávať, ale nikdy ho nevnímala ako osobnosť. Je to slaboch – asi práve preto s ňou dokázal vychádzať, čeliť jej neustálym nárekom a nárokom. Odfrkla si. A po tých rokoch jej urobili takú nehanebnosť – nechali ju odpojiť od prístrojov.

Kupodivu, necítila žiadnu zášť. Nakoniec, horšie to už byť nemohlo. Jej nevládne telo jej už dávno neslúžilo, v podstate bola pre ňu smrť oslobodením. Pozrela sa na nich ešte raz. Ale im by sa ešte zišlo chvíľu sa o ňu starať. Aspoň by vedeli, aké to je.

Nebolo jej síce jasné, čo by presne vedeli, aké je, ale to nebolo dôležité.

Keď doktor (pekný snob, to vidíte na prvý pohľad) potvrdil smrť a odišli podpísať nejaké papiere, prišli zriadenci a jej telo odviezli. Ani ju už veľmi netrápilo, ako s ním zaobchádzajú, cítila akúsi zvláštnu odťažitosť od toho nepekného scvrknutého niečoho, čo bývalo jej ja.

A čo teraz?

Poobzerala sa. Vzduch okolo nej zhustol a nemocnicu vnímala ako keby spoza hrubej záclony. Všimla si niečo za sebou... Aha, klasika. Keby aspoň vymysleli niečo kreatívnejšie. Tunel a na jeho konci svetlo.

Vzdychla si. Chvíľočku otáľala, či by im nemala dať najavo, čo si o tom myslí, ale rozmyslela si to. Ešte by sa mohla dostať na to druhé miesto. Nepochybovala, že si zaslúži ísť do neba, ale jeden nikdy nevie – a tým hore nakoniec nikdy nedôverovala.

Pobrala sa tunelom a s uspokojením si uvedomila, že necíti žiadnu únavu. Stále bola zhrbená, ale to je asi len sila zvyku, to odíde aj samo.

Prekvapovalo ju, že to svetlo nebolo veľmi príjemné. Oslňovalo. Toto je nejaký vchod do neba? Zlostne odfrkla (na to bola expert už na zemi).

Keď už bola tak blízko svetla, že nevidela vôbec nič, zaclonila si oči – a zrazu svetlo zmizlo. Opatrne dala ruku dole.

Bola na planine. Obrovskej planine. Ohromnej. Nedovidela na koniec. Začula za sebou nepríjemné „puk“ a bolo jej to jasné. Otočila sa – po tuneli ani stopy. Za ňou sa tiahla tá istá planina do nekonečna. Bola pochmúrna, sem-tam bol na nej nejaký nepekný strom, zo zeme trčali štetinovité pichľavé trsy trávy. Všetko bolo v odtieňoch šedej a špinavohnedej.

A to je čo? Toto má byť nebo??

Zamračene sa poobzerala. Kútikom oka zachytila, ako sa niečo neďaleko nej pohlo. Hneď jej napadlo, že to bude nebezpečné. Čo si počne, sama a taká stará...? Ale tu je staré všetko, nie?

S uspokojením si uvedomila, že to najhoršie už má za sebou. A vôbec, tu by už mala byť opäť mladá a krásna! Pozrela na svoje ruky. Boli stále rovnako zvráskavené a snáď ešte krivšie, než ku koncu života. Hm.

Pozrela sa tým smerom. Blížili sa k nej dve postavy. Teda, postavy – tiež boli pekne hnusné. Len s veľkou dávkou predstavivosti v nich rozpoznala ľudí... no dobre, bývalých ľudí. Telá mali znetvorené na nepoznanie. Zrazu bola vďačná za svoj neforemný, ale predsa len ľudský vzhľad.

„Vitaj,“ povedala jedna z postáv škrekľavým hlasom, keď prišli k nej a stará Blašková s nesmiernym údivom rozpoznala Líviu Osmahlovú, ktorú poznala tak dobre. Bodaj by nie, bola to voľakedy jej suseda, čo sa vždy tvárila ako neviniatko, ale ona dobre vedela, aká to je mrcha, aj s tým svojím vyziabnutým... aha áno, to bude on. Jozef sa volal. Heh, majú, čo im patrí. Zdá sa, že aspoň po smrti je nejaká spravodlivosť, pomyslela si, vidiac ich úbohé znetvorené telá.

„Čo chcete?“ Vyštekla na nich, mračiac sa. Určite nemajú nič dobré za ľubom. Nikdy nemali.

„Chceme ťa tu privítať,“ zaškerila sa ex-Lívia a irónia z jej hlasu len tak odkvapkávala. Výraz na tom, čo by malo byť jej tvárou, by prinútil škorpióna spáchať rituálnu samovraždu.

„Ďakujem pekne,“ odmerane povedala stará Blašková. „Myslím, že sa tu rozhliadnem radšej sama.“ To určite, budem im dávať rozumy, na to by ich tak užilo. Otočila sa a odkráčala opačným smerom hľadať nejaké aspoň trochu prítulnejšie miesto, aj keď od obzoru po obzor to vyzeralo všade rovnako nevľúdne.

* * *

„Asi ešte potrebuje čas na aklimatizáciu,“ povedala Lívia svojmu druhovi. „Dáme jej trochu času.“

Jozef prikývol a zamyslel sa. „Kde sme to skončili? Hovorila si o svojej teórii...“

„Áno...“ Lívia chvíľku hľadala stratenú niť, než pokračovala v prerušenom hovore. „Vieš, teraz, keď už nemáme telá, nemáme ani oči a uši, že?“

Prikývol hlavou, na ktorej mal samozrejme oči aj uši.

„To, že sa vidíme takto, sú naše mentálne projekcie, že.“ Nečakala na odpoveď a pokračovala. „No... len mi tak napadlo, že to, čo vidíme, ako vnímame farby, ako vidíme všetko okolo seba či jeden druhého... že vnímame veci vlastne podľa seba, iba našim vnútorným zrakom.“

„Chceš povedať, že vidíme veci tak, ako ich chceme vidieť?“ Zdvihol mentálne obočie Jozef.

„Presne. Veď ako tu zmeriaš objektívnu realitu? Čo keď vnímame každý inak?“

Jozef bol chvíľku ticho. „Nemyslím,“ povedal nakoniec. „Pozri sa napríklad na pani Blaškovú. Taká milá osoba. A ako žiarila. Netušil som, že bola voľakedy taká krásna. Vieš si predstaviť, že by sa ona videla ináč?“

Lívia sa zamyslela. Napokon sa usmiala. „Asi máš pravdu. Nakoniec, to by potom nebo a peklo kľudne mohlo byť jediné miesto.“ Zasmiala sa.

„To by asi nešlo,“ súhlasil Jozef s úsmevom. A vykročili ďalej na slnkom zaliatu lúku plnú neskutočných rastlín, ktorých sa ešte ani po tak dlhom čase nedokázali nabažiť.