Tak nám Robinko zaèal jes.

Dòa 21. augusta, v utorok, tretí deò na krásnej chalúpke na samote v Beskydách, kde sme trávili prvýkrát ako rodina sami spoloènú dovolenku, asi 10 a pol mesiaca po tom, ako Robinko absolútne prestal jes a pi, som zmerèil svojho syna, ako chrúme èokoládu. Okrem toho, že už nejaký èas zahadzoval svoje ob¾úbené hraèky - striekaèky, nám nedal žiadny náznak toho, že nieèo takéto nastane. Asi sekundu som neveriacky pozeral a potom som zavolal zbytok svorky, nech sa príde pozrie na tento neèakaný prírodný úkaz - Robin oèividne baští.

Privolaní rodinní príslušníci chví¾ku neveriacky h¾adeli. Potom sme zistili rozsah škôd - väèšina z dotyènej horkej èokolády nebola zjavne nikde schovaná... Ponúkli sme mu vodu (treba sa predsa po dobrom jedle napi - pozri obrázok) - a on sa spokojne napil. Rados z neho priam žiarila. Z nás samozrejme - okrem nejakej tej uronenej soli - tiež. Netušili sme ešte, nako¾ko to bude ozajstná zmena a nako¾ko "iba" jednorázová udalos.

O hodinu na vychádzke si Robi zobral èernice, ktoré mu zbierala Ronja (pozri druhý obrázok). Podveèer s ve¾kou chuou zládoval palacinky, medzièasom nejaké jablko a nektarinku a veèer zjedol mamine polku jej veèere.

Odvtedy dodnes (èo je 6 dní) je prakticky v kuse. Nevie sa zastavi, jedlo ho nevýslovne teší, je prakticky všetko. Keï môže, vyberie si mlsy, ale je všetko. Jedenkrát mal záchvat bolesti hlavy - tipujeme na zmenu zloženia stravy - a tak si dávame pozor na to, èo mu dávame, resp. èo dáme do jeho dosahu :-). Zmena sa v tomto momente zdá by nezvratná, aj keï samozrejme jedinou istotou zostáva to, že žiadnu istotu nemáme. Hadièku sme od momentu prvého zakusnutia každopádne nepotrebovali. Navyše väèšinu jedál konzumuje sám, na rozdiel od doby "predhadièkovej", keï sme ho museli kàmi my.

Ako si však vysvetli tento obrat? Pomohlo to, že sme boli spolu ako rodina? Prostredie, v ktorom sme boli? Alebo pomoc, ktorá sa nám dostávala z rôznych strán? Alebo išlo jednoducho o dozretie nejakého jeho rozhodnutia?

Pravdivo musím prizna, že nevieme. Najsilnejšie vnímame skutoènos, že išlo jednoznaène o jeho rozhodnutie - že všetko, èo pre neho robíme, je iba pomôcka, k¾úè je však niekde v òom.

Všetko ïalšie sú už len dohady. Pomoc sme dostávali z viacerých strán a úprimne sme za òu vïaèní. Najsilnejšie v nás však rezonuje pocit, že Robiho rozhodnutie je proste jeho rozhodnutím a že v rozhodovaní mu mohlo pomôc viacero aspektov naraz, èi už ide o pomoc "zvonku" alebo naše snahy niekam posunú sami seba.

A tak sa zdá, že náš život sa opä trochu znormalizuje a naše ve¾mi špeciálne dobrodružstvo s nejedením konèí. Vieme, že na nás mnoho z vás myslelo a týmto vám za to ïakujeme. Prežívame krásne obdobie a dúfame, že toto Robiho rozhodnutie nebude posledné, ktoré nás takto poteší.

Rekapitulácia:

• 27. september 2006: Robinko prestal jes a pi.
• 4. október 2006: Robinkovi voperovali gastrostómiu.
• október 2006: naše prvé pokusy - Son-Rise konzultácia a Outreach.
• január 2007: relácia Família o nás a našom živote.
• 21. august 2007: Robinko zaèal opä jes.

V prvej nemocnici - infúzky. Robin je so sebou úplne spokojný.	Lieèiace prostredie detskej psychiatrie.	Hadièka v bruchu.	Uèite¾ka Son-Rise u nás - Outreach.
Hranie sa s Lindou.	Vianoce 2006.	December 2006 - Robi s Èitou.	Heròa - mnoho hier sa toèilo okolo jedál.
Tulivý Robi.	Robi miloval jedlo - len nie blízko svojich úst.	Rodinná pohoda.	Ronja a Robin blbnú v herni pred spaním.
Na tejto chalúpke zaèal Robin opä jes -	na samotì u lesa.	Prvý hlt vody.	Èernice - to sme už videli, že to asi myslí vážne.
Veèer zjedol mamine 1/2 veèere.	Teraz je hlavne sám, to predtým nebolo.	A má z objavovania chutí ohromnú rados.	Oslava baštenia.