Tento zápis pokrýva netradiène dlhé èasové obdobie. Kým sme sa po lete rozhýbali a naplánovali prvé stretnutie nášho Son-Rise tímu, bol október a presne deò pred plánovaným tímovým stretnutím sme museli s Robim do nemocnice, pretože nám prestal jes a pi. A tak sme mali tímové stretnutie až v èase skonsolidovanom, po nemocnici, po konzultácii a po Outreachi - tieto aktivity boli pre nás dôležité a majú samostatný zápis. Tu vám teda prinášame zápis zo štandardného tímového stretnutia, kde zvykneme hodnoti uplynulé obdobie a vytýèi najbližšie ciele.

Tu prinášam hlavne svoje poznámky, ktoré som mal pripravené pred tímkom, ktoré sa nakoniec neuskutoènilo.

• V druhej polke leta sme konštatovali, že s Robinkom sa už dajú robi veci, ktoré sa nikdy nedali. Bavia ho domáce práce, asistuje pri tom, keï treba nieèo opravi, vyvàta dieru do steny a podobne (pozri obrázky z leta 2006). Baví ho varenie, ale skutoèné, keï môže sedie na linke, mieša v hrnci alebo nieèo do neho nasypa (prípadne hodi do neho autíèko a tak). Baví ho piec koláèe - je schopný aktívne pomáha, va¾ka cesto a podobne.
• V princípe ho bavia najmä skutoèné veci, nie hranie sa na nieèo.
• V poslednej dobe Robinka ve¾mi zaèali bavi ¾udia - ešte viacej, než predtým. Prejavuje sa to tak, že na vychádzke sa za nimi rozbehne, ve¾mi sa teší, chytá ich za ruky, ahá ich za sebou. Mne dáva pri tom "pa-pa" a rehoce sa. Je to niekedy dos ažké zvládnu - najmä keï je takýto hrr na deti, pretože tie sa ho väèšinou boja. Chceme mu da najavo, ako je to úžasné, že sa zaujíma o ¾udí a o deti a pritom zabezpeèi, aby zostali celé :-).
• Pred pár dòami som sedel unavený v obývaèke a on nieèo „majstroval“ v kuchyni. Zrazu za mnou prišiel, chytil ma za ruku a ahal ma do kuchyne. Mal v oèiach nezvyèajné odhodlanie, išiel som a bol som zvedavý, èo chce. Dvere od chladnièky boli otvorené a kelímok s paradajkami na zemi, paradajky roztrúsené a popuèené od pádu. Èo na tom bolo skvelé, bolo, že namiesto toho, aby sa v nich prplal, rozotrel ich po dlážke a stene (èo by bola jeho inak bežná reakcia), on išiel za mnou s jasným zámerom, aby som upratal to, èo sa mu podarilo zhodi.
• V lete, keï bol intenzívne s Annou, som ve¾mi silne vnímal, ako mu to prospieva. V tomto období bol ve¾mi usmievavý, prístupný, otvorený. Keï Anna odišla, plakal.
• Na Robinkovi vnímam nejaké bloky. Neviem ich presne pomenova, ale v posledných týždòoch èasto nechce jes - aj veci, ktoré má rád. Niekedy si príde kusnú a v poslednej chvíli si to rozmyslí a uteèie. Èasto keï vidí, že mu ideme nieèo da, uteèie nám. Vyzerá to, ako keby sa bránil spolupráci a ve¾mi mi to pripomína to, èo je na òom „autistické“ - akési podvedomé blokovanie spolupráce. Predvèerom si vypýtal jes - chcel jogurt, bolo to úplne evidentné. Pritiahol ma ku chladnièke, ukázal na jogurt. Dokonca povedal na výzvu „ham-ham“, èo sa mu inak vôbec nechce. Akonáhle bol jogurt na stole, odbehol a viac ho nechcel.

K dnešnému dòu Robinko stále ešte neje ani nepije. Srandovné na òom však je nielen to, že proti jedlu a pitiu v princípe niè nemá, on sa naò dokonca ve¾mi teší. Èasto je hladný a pýta si jes: doniesie nám striekaèky alebo inak si vypýta. Jeho blažený výraz, keï mu strkáme jedlo priamo do brucha, je neuverite¾ný. Ale jediné, èo je ochotný da si do úst, je zubná kefka - aspoò raz denne mu teda trochu máme možnos zvlhèi ústa.

Platí teda stále to, že sa ho snažíme povzbudzova, avšak bez tlaèenia, bez nútenia. O týždeò k nám po dlhom èase opä príde Linda, tešíme sa na nové nápady a na èas strávený s òou.

Tu je nieko¾ko bodov, ktoré sme zapísali na tímovom stretnutí:

• Robinko si v utorok 7.11. kusol do žemle - hurá! Neprehltol, ale okúsal ju dokoleèka.
• Aj so Svišom (náš kineziológ) sme vèera pracovali a dáva mi zmysel to, èo sme vytestovali: našou prioritou je spokojnos. Keï budeme spokojní - bez oh¾adu na okolnosti, dokážeme robi Son-Rise. Vyšlo nám, že stále podvedome Robinka tlaèíme do jedla (aj keï vedome o tom nevieme). Je to práve o tom, èi sme spokojní.
• V posledných týždòoch v herni vidíme, že Robinko má heròu rád (aj keï obèas chce ís von), že je otvorený rozprávaniu, že sa nechá motivova. To je super! Hovoril mnoho slov - hore (ve¾mi èisté „hole“), otvor, tlaè, toè, hoï, pi, jes, pomenúval zvieratká, èasti tváre... Ve¾mi èasto dokáže poveda slovo (na neho) ve¾mi èisto.

• Po nemocnici bol Robinko polihávací, nechcelo sa mu do žiadnej fyzickej aktivity. Zato sa ve¾mi zaujímal o knihy aj o telku (napr. Maxipes Fík - super bolo, ako vnímal srandu tam, kde naozaj bola). Konštatovali sme, že náš život sa paradoxne jeho nejedením znormálnil: bez Robinkovej hyperaktívnej živosti sme žili takmer "normálny" život. Dnes to však už opä neplatí.
• Máme teraz s Robinkom ve¾mi dobrý oèný kontakt. Pozerá sa, poèúva. Èasto sa ve¾mi dobre zabáva na niektorých hrách.
• V poslednej dobe sa zaèal ve¾a toèi a stráca pri tom rovnováhu. Vo¾akedy dokázal by omnoho viac v rovnováhe. Dnešný stav je ove¾a bližší „normálu“.
• Niekedy sa stále uzatvára a má aj taký prázdny poh¾ad. Keï odsledujeme, èo sa deje a pridáme sa k nemu, pomáha to.
• Ve¾mi dobre spolupracuje, poèúva, vníma - trebárs pri preba¾ovaní - sadni si, ¾ahni si a podobne.
• Megi sa s ním hrala po èase s kartièkami. Ve¾mi pekne priraïoval a podával kartièky pod¾a toho, èo chcela. Nezabudol niè z toho, èo vedel a je v tom ve¾mi šikovný. Ve¾mi málo sa mýli, ve¾mi dobre rozumie a dokonca èiastoène správne podával aj kartièky s nápismi bez obrázkov (auto, pes, ...).