Poznámka prekladate¾ov: Nasledujúci text je prepisom a prekladom väèšiny prednášky, v ktorej Barry Neil Kaufman rozpráva o deoch. Ide o súèas 12 prednášok, ktoré ako celok sprístupòujú princípy toho, èo v Inštitúte vo¾by uèia, so zameraním na dialóg vo¾by ako nástroj sebapoznania a zmien v sebe, ktoré si môžeme zvoli. Tretiu prednášku o podstate dialógu vo¾by nájdete tu.

Nako¾ko ide o prepis živej prednášky, nejde o štylisticky autorizovaný text. V mnohých pasážach tiež èitate¾ prichádza o priamy zážitok melódie a tónu reèi - to bohužia¾ nevieme nahradi.

 

Predstavme si diea, ktoré už trochu podrástlo. Je to malý dvojroèný chlapec, ktorý už chodí. Ako tak dokáže chodi po celom dome, má dosah k mnohým veciam, ku ktorým sa predtým nedostal. To, že sa nauèil chodi, je ïalším stupienkom v jeho vývoji, v ktorom má stále väèšiu kontrolu nad svojím telom – a teraz aj nad okolitými vecami.

Pod¾a mòa je dôležité uvedomi si jednu vec. Mnoho ¾udí si myslí, že deti chodia preto, aby chodili, a rozprávajú preto, aby rozprávali. Ale keï pracujeme s demi, a obzvl᚝ so špeciálnymi demi, vidíme, že to tak zjavne nie je. Deti robia veci na základe toho, že nieèo chcú. Diea, ktoré prestáva lozi a zaèína chodi, je diea, ktoré sa chce dosta z bodu A do bodu B, aby si tam nieèo zobralo – a chce tam dôjs rýchlejšie, efektívnejšie. Diea, ktoré prechádza od nepravidelného plaèu k rozprávaniu, to nerobí preto, lebo si myslí, že rozprávanie je fantastické, vzrušujúce, zaujímavé a je to sociálna zruènos. Robí to preto, lebo sa nauèilo, že plaè nie je taký efektívny spôsob dosta sa k tomu, èo chce a keï sem-tam použije slovo, omnoho rýchlejšie sa k tomu dostane.

Predstavme si diea, ktoré sa nauèilo chodi, aby dosiahlo viac toho, èo chce. Tým, èo robí, oslavuje svoj život, jeho jedineènos. Toto diea skoro ráno vstane, ide do izby a doèahuje na všetky tie úžasné dlhé veci na stole svojich súrodencov. Tie dlhé veci sú farebné ceruzky. A ako ich tak skúma, zisuje, že tieto farbièky mu farbia prsty – a má z toho rados. A potom zoberie magickú vec – fixku – a zisuje, že z nej tiež vychádza farba a zostáva dokonca aj na stole. A má z toho rados... A potom podíde k bielej stene a opä experimentuje. A zisuje, že farba zostáva aj na stene – a má z toho ohromnú rados! Užíva si to – svoju spontánnos, zvedavos, skúmanie. A keï príde siedma hodina ranná, zrazu sa zjavia mamina s ocinom – vidite¾ne rozrušení. Pravdepodobne bez akéhoko¾vek zlého úmyslu, ale zaènú oprávnene rozhorèení touto nepríjemnosou krièa: „Preboha, èo si to spravil? Práve sme vytapetovali! Tie farby zo steny nikdy nezídu! Pozri, èo si urobil, si zlý chlapec! Týchto vecí sa vôbec nemáš dotýka! Ako si to len mohol urobi?“ Diea to pozoruje a spracováva. Nesúhlas rodièov je vyjadrený výslovne, ale aj mimo slov.

Odložme tento príklad bokom a pozrime sa na ïalšie diea. Toto je príbeh, ktorý sa stal našim priate¾om. Bolo to dievèatko, asi jeden a pol roèné. Malo kocky a malo ich ve¾mi rado. A všimlo si, že keï hádže tieto kocky o stenu, robí to hluk – a to sa jej páèilo, bolo to pre òu zaujímavé. Tak hádzala kocky o stenu.

A raz, keïže nemierila ve¾mi dobre, jedna kocka preletela cez okno. To bol zvuk! A èo urobila potom? Išlo o jedno okienko v celej pestrej záplave okien. Samozrejme, pokraèovala v hádzaní kociek cez všetky tie okienka. Potom prišli rodièia – a dostali sa do stavu hystérie. Neuverite¾ne sa nahnevali. Neskôr mi povedali, že sa prestali kontrolova a zaèali na toto dievèatko krièa. „To je hrozné! Pozri, èo si urobila! Preboha, ako si to mohla spravi!“ A pritom všetko, èo robila, bolo skúmanie. Oslava života a jeho zvláštností. V tom momente, na základe reakcie svojich rodièov, si musela uvedomi – tak toto som ja, keï som sama sebou! Bola som sama sebou a dopadlo to hrozne! Robila som to, èo sa mi zdalo prirodzené a zistila som, že vo mne a na mojom skúmaní je èosi zlé. Nikto si s tým dievèatkom nesadol a nehovoril s òou o tých oknách a o tom, ako si ich cenia. Ich reakcia bola iba: „Si zlé dievèa. Ako si to mohla urobi? Zapríèinila si, že mamièka a ocino sú smutní a nahnevaní!“

Ïalší príklad, ktorý je ešte bežnejší. Malý èlovieèik prichádza k raòajkám – 12, 14 èi 18-mesaèný. Má tam džús. Vypije polovicu a už má dos. Tak si sadne v obývaèke na zem a ide sa hra. Hrá sa aj so zvyškom džúsu – to je tiež hraèka, s ktorou sa dá krásne hra. Èo urobí? Zoberie džús a vyrobí z neho na koberci rieku. Rieka je krásna! Vždy, keï rieku pohltí pobrežné rastlinstvo, vylieva viac a viac džúsu, aby hladinu rieky udržal. A ako to robí, skúmajúc svet a jeho zvláštnosti, zrazu niekto vojde a krièí: „On je na koberci! Zdvihni ho, daj ho preè! On rozlial džús! Èo si to spravil? To je hrozné!“ A odrazu sa to mierumilovné prostredie spokojnej spontánnosti a precízneho skúmania zmení na útok.

Èo tým chcem poveda? Èo považujem za dôležité, preèo som vám uviedol nieko¾ko týchto príbehov, je: Aké je v skutoènosti posolstvo, ktoré takto deom odovzdávame? Aké presvedèenia si takto vytvárame a èo potom uèíme svoje alebo iné deti? Jedno presvedèenie, ktoré sa takto diea môže nauèi je: „Keï som sám sebou, èiže keï som šastný, robím iných nešastnými.“ Èiže „Keï som sám sebou, nieèo vo mne nie je v poriadku.“ – Vidí to na reakciách, ktoré dostáva.

Takto sa v dieati buduje aj k¾úèové presvedèenie: „So mnou nie je nieèo v poriadku.“ Veï preèo by som inak robil všetky tie zlé veci? Veci, ktoré sú také deštruktívne a nepríjemné ¾uïom okolo mòa.

Ïalšie presvedèenie: „Robím iných nešastnými. Spôsobujem ich nešastie.“ Toto hovoria rodièia pomerne priamo – „Naštval si ma. Som z teba nešastný.“

A ïalší poh¾ad. Rodièia hovoria: „Nezáleží ti na nás? Nezáleží ti na našich veciach? Keby si nás mal rád, správal by si sa pod¾a toho.“ Tak sa ve¾mi skoro vytvára ïalšie k¾úèové presvedèenie: „Keby si ma mal rád, tak by si...“ Z toho vyplýva ïalšie presvedèenie, ktoré rodiè akosi tiež predáva svojmu dieau a z ktorého sa vyvíja postoj, ktorý sa prejavuje tým, že ¾udia sú „primerane“ nešastní alebo majú výèitky: „Keï sa ja cítim zle a dávam to najavo, ty by si sa mal tiež cíti zle. Keï som nešastný a ty budeš tiež nešastný, budem sa cíti lepšie. Keby si bol spokojný vtedy, keï ja som nešastný, cítil by som sa horšie.“ Takto uèíme, že by som sa mal cíti nepríjemne, keï sa cíti nepríjemne èlovek ved¾a mòa – ako dôkaz toho, že mi na òom záleží.

Máme tu malého èlovieèika, možno iba roèné, osemnásmesaèné diea, ktoré ešte nemá všetky tieto presvedèenia, tieto povery, tieto neuverite¾ne krásne, logike odporujúce mýty: „Robím druhých nešastnými.“ „Moje šastie je zlé.“ „By sám sebou je zlé – pre mòa aj pre iných.“ „Nieèo na mne nie je v poriadku, preèo by som inak robil tie hrozné veci?“

Èo sa v tomto procese v èloveku deje? Diea sa zaèína nieèo uèi. Uèí sa: „Keï som sám sebou, som zlý.“ Situáciu môže napravi tak, že radšej nebude sám sebou. Ako sa to uèí? Je mu to povedané ve¾mi jasne – rodièmi, cirkvou, v škole. Uèí sa to vo forme stoviek a stoviek „mal by si“ a „musíš“. A diea sa stáva študentom tohto prístupu. Výsledkom toho je, že sa stáva naozaj niekým iným, než je. Diea, ktoré spoèiatku bolo samo sebou, išlo v súlade so svojou prirodzenosou a svojimi túžbami, zaène systematicky svoje túžby a to, èo chce, blokova. Najprv si radšej zistí, èo by v danej situácii malo robi.

Takto budovanie svojej osobnosti prestáva by aktom slobody, skúmania seba samého a rozvíjania sa, ale stáva sa nároèným, nauèeným a nepríjemným procesom rastu až do dospelosti.

Toto je príklad, ktorý je svojím spôsobom hrôzostrašný, ale vystihuje podstatu. Mnohokrát som sa rozprával s mladými ¾uïmi – 17, 18, 20, 22-roènými, a rozoberali sme ich problémy èi nejasnosti oh¾adom vzahov, vo¾by povolania, školy, vo¾by èi zosta doma alebo odís z domu. Keï som im položil otázku – alebo si ju položili sami – „èo chcem?“ – tvárou v tvár tejto otázke boli úplne vygumovaní.

Èím to je? Možnože zo svojich 20 rokov života sa nepýtali túto otázku sami seba posledných 18 rokov, takže stratili zmysel pre vnímanie seba, svojich vnútorných pochodov, vnútorného hlasu, intuície. Majú to nauèené: „èo chcem“ sa takmer mení na „èo by som mal chcie“. „Ako sa cítim, èo by som rád dnes veèer robil“ sa mení na „Èo by som dnes veèer mal robi.“

Existuje aj ïalší dopad tohto procesu. Ak moje šastie má nešastné následky a my zaèneme spochybòova samotné šastie, pretože sa zdá, že prináša nešastie, ja si myslím, že mnohí ¾udia zaènú rovnako spochybòova aj podstatu lásky. Pretože tu pracujeme s dvoma navzájom sa prelínajúcimi konceptmi. Jeden je vývoj dieaa, ale druhý sú presvedèenia rodièa. Niekto by mohol poveda „Ak je moje diea zlé v škole, v nieèom neuspeje, je to moja chyba.“ To je rodiè, ktorý vïaka svojmu presvedèeniu zaène zväzova sám seba do èinností, ktoré zahàòajú aj to diea. A tak to diea už nie je ¾udská bytos, ktorú dostal do svojho prostredia, aby sa o òu staral, stáva sa odrazom jeho posudzovania, charakteru a správania. Vtedy zaèneme potrebova, aby sme dostali svoje deti do urèitej pozície, aby sme sa my ako rodièia mohli cíti dobre. Zaèneme všetky tie „mal by si“ a „musíš“ presadzova ove¾a dôraznejšie než predtým. Urobíme z toho predpisy.

Neskôr sa to ešte vystupòuje. Rodiè, ktorý krièí na svoje diea, sa bude bráni, že jeho zlos a krik je prejav aktívnej lásky. (Nemôže to predsa necha iba tak!) Rodiè, ktorý udrie svoje diea, povie, že to robí preto, aby sa to to diea už koneène nauèilo. Toto vyvíjajúce diea vidí, èo slovo „láska“ znamená. Uverí istým veciam o láske – z lásky ma môžu bi, zatvori do komory, tresta. Možno bude toto diea, osvojujúce si tieto presvedèenia, na základe vlastnej skúsenosti vo vnímaní lásky ve¾mi rozpoltené: „Ak je toto láska, chcem ja takto milova? Chcem, aby ma niekto takto miloval?“

Ko¾ko ¾udí v puberte pri h¾adaní hollywoodskej lásky cíti z lásky vo vzahu neuverite¾nú paniku a strach? Pretože ich vzah s rodièmi je taký neradostný a pochybný! Pretože láska pre nich znamená drža sa za ruky, kúpi druhému bicykel, ale aj da facku – toto všetko náhodne, pod¾a nálady, kým sa nenauèia a nevycvièia v umení neby sami sebou a poslúcha všetky „mal by si“. Nie div, že keï sa stávame dospelými, je všetko také zmätené, keï sa pýtame „Ako by som chcel ži?“, „Koho chcem milova?“, alebo aj otázka, ktorou sme tu zaèali a ktorou sa ešte budeme zaobera – ¾udia si hovoria: „Èo vlastne myslím pod láskou? Èo je to láska?“

 

Máme tu diea, ktoré neustále uèili, aby nebolo samo sebou, že jeho šastie vedie k nešastiu iných, že má moc nad druhými ¾uïmi a dokáže ich robi nešastnými, že láska je nieèo, èo zahàòa v jednom bozk aj facku. Nikto tomuto dieau nikdy jasne nepovedal „Keï ti dám facku, je to prejav toho, že sa cítim nepríjemne a nedokážem zvládnu situáciu. Prosím, odpus mi ju, nemala niè spoloèné s tým, že a ¾úbim.“ Namiesto toho rodièia povedali: „Dal som ti facku, lebo a ¾úbim. Potrestal som a, lebo a mám rád.“ To je úplne iné posolstvo. A keïže je to úplne iné posolstvo, vychádza z neho úplne iný záver. Toto diea prijíma a zhromažïuje množstvo presvedèení, ktoré má aj väèšina z nás, pretože v nás boli podporované už od detstva.

Je zaujímavé uvedomi si, že napriek faktu, že uèíme naše deti, aby boli nešastné, sú chvíle, keï naše deti musia predstiera, že sú šastné alebo nešastné. To mi vždy pripomenie – keï som bol mladší, zažil som to tiež a aj dnes je zaujímavé to pozorova – deti, ktoré fajèia svoju prvú cigaretu. Každé kašle a cíti sa nepríjemne, ale hovorí si – „Musím to vydrža, budem ako dospelý.“ A zelenejú, modrajú, prechádzajú všetkými farbami, p¾ujú, utierajú si ústa, ale keïže sú v skupine, dajú si ïalšiu cigaretu, a ïalšiu. Keï som bol v tomto veku, skúšal som pi tekilu – všetci ju pili. Keï som si dal prvý dúšok, bolo to ako otrávená medicína. A predsa – bola v krásnom pohári, okolo okraja so¾, boli tam èerešne, vyzeralo to krásne, ale keï som to ochutnal, bolo to otrasné. A predsa všetci hovorili – „Len pi ïalej, zachutí ti to. Štyridsiaty štvrtý pohár už bude v pohode.“ Dnes nepijem, ale pamätám si, že desa rokov po tom prvom dúšku, keï som sa dokázal opýta sám seba, ako vnímam obsah toho pohára, stále chutil hnusne – a predsa som to vtedy stále pil.

Vidíme, že tu je zaujímavá paralela s pocitmi nešastia. Je to o vedení a nevedení. Keï sa robíme nešastnými, vtedy to najprv predstierame a potom si to už ani neuvedomujeme. Najlepší príklad, ktorý vám k tomu môžem da, je drobná príhoda, ktorá sa nám stala s Theou, keï bola ešte ve¾mi malá. V jednu nede¾u k nám prišla do izby a chcela nejaké keksíky. Chcela, aby sme išli do obchodu, pretože sa nám zrovna minuli. Pamätám, ako za nami prišla do izby, kde sme so Suzi (pozn. prekl: Suzi a Samahria je tá istá osoba) pracovali. Thea vedela, že v nede¾u nie je náš obchod otvorený, ale vedela, že obchod, ktorý je ïalej, otvorený je. Povedali sme jej, že pracujeme a že bude musie poèka do pondelka, vtedy to kúpime a prinesieme. A Thea odišla.

Asi o 15 minút prišla znova, ale pôsobila inak – tvárila sa smutne. Prišla a povedala: „Ja by som naozaj chcela tie keksy, prosím, dajte mi ich. Nemlsala som už jeden a pol dòa. Je to pre mòa naozaj dôležité.“ Ja som sa k nej otoèil a povedal som jej: „Ja viem, že to je pre teba dôležité, ale dnes to naozaj nejde. Museli by sme ís autom 25 minút do obchodu len pre tie keksíky.“ A ona opä odišla.

Asi o pol hodinu sa vrátila. Tentokrát sa zmenil jej hlas. Už to nebolo: „Chcela by som mlsa, prosím, dajte mi keksíky.“ Už to bolo skôr kòuèanie o tom, že tie keksíky sú naozaj nevyhnutné, že ich naozaj chce a ako môžeme nereagova na to, ako ich ona potrebuje. My sme jej znova povedali, že v tomto momente jej nemôžeme pomôc.

Asi o štyri minúty bola spä – prišla dupotajúc nohami a naštvane si pýtala tie keksíky. Tvrdila, že na to má právo, že jej kamarátky majú keksíky kedy chcú a ona to tak chce ma tiež. My sme sa na òu usmiali a povedali jej, že to pre òu teraz naozaj neurobíme. A vtedy zaèala plaka, dolu lícami sa jej spustili krokodílie slzy. Uprostred plaèu si znovu pýtala svoje keksíky. A tak som prestal robi, èo som práve robil, prišiel som k nej a sadol som si ved¾a nej. Stále opakovala cez slzy, ako chce tie keksíky. A ja som ju zaèal štekli. A vtedy sa zaèala smia – priamo z plaèu sa zaèala smia. Pozrela sa na mòa a usmievala sa, pretože sme sa hrali – a náhle ten úsmev prešiel do výrazu úplnej paniky. Prebehla na druhú stranu izby a pustila sa opä do plaèu.

Ak by jej plaè bol taký hlboký, úprimný a nebol by dôsledkom jej rozhodnutia, bolo by nemožné prejs z neho do smiechu a potom opä do plaèu. V ten veèer sme sa o tom rozprávali. Ve¾mi jasne nám povedala, že v skutoènosti nebola nešastná a nebola na nás ani nahnevaná, aj keï nám to predtým povedala, a že to nemyslela naozaj, keï nám povedala, že sme príšerní rodièia, ale že v skutoènosti sa snažila nájs spôsob, ako sa dosta k tým keksíkom. Keï sa to odohralo v našej domácnosti, znamená to, že Thea mala rovesníkov, ktorých mohla pozorova v škole, u nich doma a podobne, kde sa nauèila aj celý takýto postup. Ale bola si plne vedomá toho, že predstiera. Napriek tomu, že išlo o skutoèné slzy, predstierala. Ale väèšina detí, ktoré takto opakovane predstierajú, zisuje, že to funguje.

Diea, ktoré to na základe skúsenosti pozná, vie, že nefunguje, že nestaèí, keï príde domov a povie: „Mami, všetky deti na ulici majú nový bicykel, ja chcem tiež. Kúpiš mi?“ Nestaèí poveda, èo chce, musí to znie ako nieèo ve¾mi dôležité. A tak ide za rodièmi a povie radšej, aké je to hrozné, aké je to trápne, nepríjemné, že všetky deti majú nový bicykel a on nie, a zaène plaka a dáva najavo, aká hrozná situácia to je. A vtedy rodiè povie: „Dobre, vidím, že to je pre teba naozaj dôležité. Rozumiem, postarám sa o to.“ Alebo iný rodiè, ktorý sa o to ani nechce postara, keï jeho diea plaèe a kòuèí a robí takto hluk, predsa len ide a kúpi mu ten bicykel, aby sa zbavil toho hluku. V každom prípade je však posolstvo jasné: tvoje nešastie je efektívne, funguje – dosiahneš ním to, èo chceš. Èo sa z toho diea nauèí? „Aha, èím som nešastnejší, tým viac dosiahnem.“ A tak pokraèuje týmto spôsobom a stále posilòuje tento proces, až v istom momente zabudne na to, že ide o pretvárku. A v tomto momente, keï zabudne, že ide o pretvárku, prechádza z detstva do dospelosti.

Možnože jediný rozdiel medzi dieaom a dospelým oh¾adom nešastia je, že diea vie, že predstiera, pripúša to a je schopné vyjs z tohto pocitu nešastia a by v momente úplne spokojné. Pretože si ešte pamätá, nie je to dávno, keï to zaèalo robi. Ale dospelý, ktorý to už robil to¾kokrát, už naozaj zabudol alebo si nepripúša myšlienku, že to spoèiatku bolo iba predstieranie. A rozpráva o svojom nešastí úplne inak.

Ale ak pozorujeme, ako sa to vyvinulo, vidíme, že ide o èosi, èo sme sa nauèili, používali a utvrdzovali sa v tom. Rodièia sa v skutoènosti nezaoberajú tým, èi nás uèia, že to, že sa cítime zle môže by prostriedkom k tomu, aby sme sa dostali k veciam, alebo èi nás uèia, že sa máme cíti zle, keï urobíme urèité veci. Nikto si neuvedomuje fakt, že keï trochu vyrastieme, výsledokom toho, ako sme sa uèili cíti sa zle, môže by, že sa úplne zablokujeme. Že to môže vies k bolestiam hlavy, infarktom a množstvu ïalších vecí. Nik si tieto veci nespája.

To, èo robíte teraz vy, je iná cesta. Pre nás je alternatívou to, èomu hovoríme prístup procesu vo¾by, ktorý vyjadruje heslom: „Milova znamená by s druhým šastný.“

 

Dva príklady. Jeden vám môžem da ve¾mi ¾ahko, pretože sa stal v našej rodine. Pamätám sa, ako som raz prišiel domov a chcel som dokonèi nejakú publikáciu. Potreboval som ju napísa do ïalšieho dòa. Prišiel som domov a Bryn, ktorá mohla ma vtedy asi 9 rokov, sa práve v to popoludnie rozhodla, že bude experimentova s mojím písacím strojom. Ako malá sleèna, založila si tam papier a stláèala klávesy – mnohé stláèala naraz, pretože nevedela, že ich treba stláèa po jednej – skúmala to po svojom. A takto sa jej podarilo ten písací stroj pokazi. Ja som prišiel domov a zistil som, že nefunguje. Pamätám, ako som si uvedomoval, že môžem v tomto momente urobi rozhodnutie – môžem na òu krièa, poveda jej, že to, èo urobila, je hrozné, že potrebujem do zajtra nieèo napísa, alebo si môžem nieèo uvedomi. Uvedomi si, že ona v skutoènosti robila to najlepšie, èo vedela. A že jej môžem poveda, že som si toho vedomý. Ale chcel som pre òu ešte nieèo viac. Chcel som, aby rozumela tomu, èo si ja cením.

Je to zaujímavé. Ve¾a ráz, keï pracujeme s demi, rodièia nám hovoria o svojich deoch: „On vôbec nepoèúva. Ja mu stále hovorím, aby to nerobil a on vôbec nepoèúva!“ A potom pri stretnutí s dieaom vidím, že to diea vnímalo, ale nieèo úplne iné. Všetko, èo si to diea zapamätalo – a ve¾mi jasne – je, že naò bolo nakrièané, že bolo bité. A tak presne to, èo chce rodiè dieau poveda – „Prosím, toto nerob, je to pre mòa dôležité“ – mu nikdy nedá na vedomie, pretože zlos, nespokojnos, nervozita sú také teatrálne, také premenlivé, keï ve¾ký èlovek udrie malého èloveka, je to také desivé, že v skutoènosti odovzdané posolstvo je iba strach a nespokojnos, nie ten obsah. A tak keï rodiè povie: „Moje diea ma vôbec nepoèúva,“ nie je to vôbec pravda. Diea to iba nedokáže vníma kvôli spôsobu, akým je to vyjadrované. A tak keï k nám príde rodiè a hovorí, že má „vzdorovité diea“ alebo „zlé diea“, možno je to iba odraz toho, èomu diea verí na základe spôsobu, aký to rodiè vyjadruje. Keï na diea krièíme, možno si zapamätá ten krik viac, než obsah toho, èo hovoríme.

Alternatíva, ktorú som chcel pre Bryn, bola, že som si s òou sadol a povedal som jej, že niektoré veci sú moje a sú dos zložité a dajú sa použi iba istým spôsobom. A sú pre mòa dôležité. A porozprával som jej o èlánku, ktorý potrebujem napísa. Ona reagovala na toto vysvetlenie tak, že zobrala písací stroj a odniesla ho do opravy. Ale ja som mal problém, pretože som nemal na èom písa. Chcel som od nej, aby rešpektovala môj písací stroj tak, ako ja rešpektujem jej bábiky. Zaujímavé bolo, že ma poèúvala ve¾mi pozorne a potom sa ma spýtala, èi môže zavola svojím kamarátkam, aby zistila, èi nemajú otca alebo mamu, ktorí majú písací stroj, aby som mal èo použi hneï tento veèer. Doslova urobila to, že mi našla druhý písací stroj. Urobila to úplne dobrovo¾ne, nebola to moja požiadavka. A už nikdy viac nepoužila písací stroj ani niè iné v dome bez opýtania. „Mohla by som to použi, môžeš mi ukáza, ako to použi?“ Pretože poèula to, èo som sa jej usiloval poveda a vyjadri na úrovni jej veku, tak, aby to pre òu znelo zmysluplne.

Je to nieèo úplne iné, keï tlaèíme druhého alebo ho aháme, ako keï jednáme s malým èlovekom rovnako, ako by sme chceli, aby sa jednalo s nami. To, o èom hovorím, je, že vstúpime do sveta dieaa, ako keby sme vstúpili na jeho veèierok. Nevnímali by sme ho ako bytos, ktorá nevie, ale ako bytos, ktorá prichádza k poznaniu. Môžeme tu pre diea by a èo najviac mu pomáha, aby k poznaniu prišlo.

Ïalší príklad. Tiež som èosi písal. Raun mal vtedy asi štyri alebo štyri a pol roka, bolo to už po tom, ako sme s ním pracovali, už nebol autista, bol úplne v poriadku. A pamätám, ako som poobede nieèo písal. Raun sa hral v izbe, a tak som si preniesol písací stroj do kuchyne, aby sa tam mohol hra. A ako som tam sedel, snažiac sa koncentrova a da si dohromady myšlienky, poèul som „Vrr, brrrrrrrm brm brm...“ – poèul som autá, požiarnické autá, motorky a tak, ako sa Raun hral vo ved¾ajšej izbe. Prišiel som k nemu a povedal som mu: „Raun, ve¾mi by som ocenil, keby si prestal vydáva tie zvuky, aby som mohol pracova.“ Vrátil som sa k písaniu a o pä minút opä: „Brm brm vrrrrrr...“ Pozrel som sa na neho a pamätám, ako sa èas zo mòa prikláòala k myšlienke: „Aha, toto, èo robím, je naozaj dôležité. Tým, že odovzdám túto správu, zabezpeèím našej rodine jedlo a obleèenie. A èo robí on? Hrá sa s autíèkami.“ A predsa, ako som sa tak na neho pozeral, došlo mi, že hranie sa s autíèkami je rovnako dôležité pre neho, ako písanie tej správy pre mòa. A tak som si sadol na zem k nemu a zaèal som obchodova – robi nieèo, èo robíme všetci – dám ti nieèo a ty mi nieèo dáš na oplátku. Povedal som mu: „Raun, poèúvaj, ve¾mi by som chcel, aby si sa hral s autíèkami, ale aby si sa s nimi hral potichu. A tak mi napadlo – ak sa s nimi budeš hra potichu, nieèo by som ti dal na oplátku. Vezmem a na poste¾, ako zvyknem, a budem a tam štekli a blázni sa s tebou.“

Pozrel sa na mòa, potom spä na svoje autíèka. Potriasol hlavou a zaèal opä s autíèkami: „Vrm, vrrrr...“. Uvedomil som si, že buï nemá záujem o vyjednávanie, alebo som mu nedal dostatoène vysokú protihodnotu. A tak som sa na neho znovu pozrel a povedal som: „Èo keby som a okrem toho, že sa budeme blázni, zobral na detské ihrisko a hral sa s tebou?“

Pozrel na mòa, na moment rozmýš¾al, potriasol hlavou a opä sa vrátil k autíèkam. Znova som sa na neho pozrel a – tí, èo nás poznajú, vedia, že toto moje deti zbožòujú – povedal som: „Èo keby som ti k tomu ešte kúpil zmrzlinu?“ On sa na mòa zadíval a pokýval hlavou, že áno. A tak som mu povedal: „V poriadku. Obchod je takýto: žiadny hluk, žiadne zvuky, hraj sa s autíèkami, ale bez zvukov aspoò hodinu. Po tej hodine skoèíme na poste¾, potom pôjdeme na ihrisko a potom ti kúpim zmrzlinu.“ A on povedal – „Dobre.“

V skutoènosti mi napísanie tej správy trvalo dve a pol hodiny. Raun za ten èas nevydal ani hlások! Štyri a pol roèné diea! Keï bol v prostredí, ktoré ho rešpektovalo, zaobchádzalo s ním dôstojne, mal sám seba pod kontrolou rovnako ako my dospelí. Ale je tu ešte èosi dôležitejšie – bol v prostredí, ktoré mu umožnilo ma vlastné potreby (on skutoène nieèo chcel, bol ochotný vyjednáva) – výsledkom bolo, že bol spokojný, že dostal to, èo chcel, a ja som bol tiež spokojný, že som dosiahol to svoje.

Niekto mi na to pred èasom povedal: „Hm, to vyzerá ako úplatok.“ Pre mòa sa slovo úplatok viaže s obchodovaním, ktoré je plné nespokojnosti. Ale keï sa na to pozrieme inak, nie je to niè iné, ako keï si predstavíme èloveka, ktorý h¾adá prácu a príde do podniku a povie: „Chcel by som prácu.“ – a odpovedia mu: „Dáme ti 100 dolárov na týždeò, ak budeš robi toto a toto.“ Každý v tomto vzahu dostáva to, èo chce.

Nikdy som celkom neporozumel, preèo máme takú predstavu, že s dieaom nemôžeme zaobchádza s rovnakým rešpektom a úctou, a navyše, že diea nemá schopnos, porozumenie, kapacitu jedna s nami tak, ako chceme, aby druhí jednali s nami. Nikdy som neporozumel, preèo im nedávame takúto príležitos a vnímame ich skôr ako niekoho, kto nemá silu ani kapacitu pre také porozumenie. Tým, že máme takéto presvedèenia o našich deoch, jednáme s nimi a uèíme ich to, èo ich uèíme. Možnože v skutoènosti existuje aj úplne iná cesta.

Je nesmierne zaujímavé poèúva, ako niektorí uèitelia rozprávajú o vzdorovitých deoch vo svojej triede odmerane èi zlostne, a o deoch, ktoré sú pomalé, rozprávajú s láskou a pochopením. Rovnako o „postihnutých“ deoch. Veria, že „postihnuté“ diea robí to najlepšie, èo dokáže, ale nedisciplinované diea nerobí to najlepšie, èo vie. Nemáme radi deti a ¾udí, ktorí nerobia to najlepšie, èo vedia, ale sme ve¾mi zhovievaví a oceòujúci voèi tým, ktorí robia to najlepšie. A tak súdime a máme isté presvedèenia o tom, èo robíme. Náš postoj ve¾mi ovplyvòuje naše reakcie a proces uèenia.

Èo s tým? Keby sme dokázali zmeni náš poh¾ad na deti, keby sme sa k nim zaèali správa s úctou a rešpektom, keby sme zaèali deom dôverova, keby sme zaèali veri, že oni sú najlepšími odborníkmi na seba a situácie, v ktorých sú, a toto by sme ïalej rozvíjali, potom by sa celý proces uèenia úplne zmenil. Namiesto toho, aby uèenie bol proces podsúvania a nalievania informácií, bol by to proces prebúdzania toho, èo v deoch je. Namiesto nalievania by to bol proces odha¾ovania. Takže namiesto toho, aby sme rozhodovali, èo sa diea potrebuje nauèi, vštepovania všetkých tých „mal by si“, všetkých našich presvedèení, bolo by to v skutoènosti sprevádzanie dieaa na jeho ceste, ktoré by mu umožnilo so zvedavosou nasledova samo seba, a dôverova tomu, že keï si bude pestova vlastný zmysel pre svoje smerovanie a pre svoju zvedavos, potom bude to, èo z toho vzíde, krásny spôsob jeho existencie.

Keï sme pred rokmi – a stále to tak vnímam – keï sme vytvorili „školu“ na základe konceptu procesu vo¾by, znamenalo to pre nás, že necháme každé diea rozhodova sa samo za seba, èo sa chce uèi najviac. Aby sa uèilo rozvíja a nasledova tento impulz. V koneènom dôsledku nechávame dieau možnos, aby išlo, kam ono chce. Chceli sme si toto všetko naozaj všíma.

¼udia to však nezvyknú robi bežne. Máme sklon vníma druhých akoby boli èasou nás a našich postojov. Keï o tom premýš¾am, spomínam si na jeden zaujímavý experiment, ktorý urobili pred rokmi na nejakej škole. Mali štyri triedy s mentálne zaostalými demi, ktoré prechádzali na iný stupeò školy. Súèasou toho experimentu bolo, že dvom novým uèite¾kám povedali, že dostávajú mentálne zaostalé deti a dvom ïalším uèite¾kám nepovedali niè. Na konci toho roka tie dve uèite¾ky, ktoré niè nevedeli, mali deti, ktoré mali schopnosti na úrovni bežnej triedy, v niektorých prípadoch mierne nad priemerom. Dve uèite¾ky, ktoré verili, že majú mentálne zaostalé deti, mali na konci roku deti so schopnosami výrazne pod bežnou úrovòou. To, èomu veríme, ako jednáme s druhým, naše postoje – je naozaj ve¾mi dôležité. Keï veríte, že diea má schopnos vníma a vedie, jednáte s ním pod¾a toho a dávate mu príležitosti, aby vnímalo a vedelo, potom vníma a vie. Ale keï jednáte s dieaom, ako keby nevedelo a ani nemohlo vedie a dávate mu najavo toto posolstvo, potom diea naozaj nevie, alebo sa zdá, že nevie.

 

Rozmýš¾am o jednej veci, ktorú som sa nedávno dozvedel. Je to o jednom biblickom príbehu, ale je to tak trochu aj o tom, o èom rozprávame – o nedôverovaní deom, a v skutoènosti nedôverovaní sebe. A v koneènom dôsledku nedôverovaní ¾udskej rase. Je to pre mòa krásny príbeh o desiatich prikázaniach.

Niekedy v šesdesiatych rokoch vykopali archeológovia najstaršiu hebrejskú verziu Starého zákona. Jeden ve¾mi vzdelaný profesor, myslím, že na univerzite v Tel Avive, napísal dlhú správu, rozbor tejto najstaršej èasti Biblie. Snažil sa porovna, ako sa zmenil jazyk, rozdiely oproti dnešnej hebrejskej verzii Biblie, rozdiely oproti anglickým verziám a podobne. Hovoril, že našiel v jazyku mnoho dezinterpretácií. Ilustroval to v èasti, ktorú on považuje za ved¾ajšiu, nedôležitú èas svojej správy, ale pre mòa bola najfascinujúcejšia. Zobral nieko¾ko èastí, napísal ich ako sú v súèasnej verzii a potom ich napísal ako by pod¾a neho vyzeral doslovný preklad, keby sa jazyk od tej doby nezmenil. Vybral èas, kde Mojžiš ide na horu a vráti sa s tým, èomu hovoríme desa prikázaní. Bolo ve¾mi zaujímavé èíta jeho interpretáciu toho, èo on oznaèil za korektný preklad.

V tej èasti sa píše, ako Mojžiš vystúpi na horu, kde sa zhovára s Bohom a keï je na vrchu tej hory, ten hlas, èo k nemu hovorí, hovorí sled pozorovaní, opisov. Ja ich poviem z poh¾adu filozofie procesu vo¾by:

• Keï budeš šastný, alebo keï budeš ma Boha vo svojom srdci, nezabiješ.
• Keï budeš šastný, keï budeš ma Boha vo svojom srdci, nepokradneš.
• Keï budeš šastný, keï budeš ma Boha vo svojom srdci, budeš cti svojho otca a matku.
• A tak ïalej.

Èo v skutoènosti Mojžiš priniesol dolu k svojmu ¾udu z hory, nebolo desa prikázaní, 10 predpisov, ale 10 opisov. Desa opisov toho, ako sa budeme cíti a ako budeme kona, ak prijmeme Boha do svojho srdca. A Boh to nekrièal, ale ukázal.

A potom o nieko¾ko sto rokov neskôr si uèenci povedali: „Toto neberieme. Z toho musíme urobi pravidlo, aby sa všetci ¾udia správali krásnym, náležitým spôsobom.“ Ale èo tým vyjadrujeme? Keï èítame Bibliu, keï èítame desa prikázaní, vy¾akane zisujeme, že pravidlo znie: nesmieš nikoho zabi – ako keby sme mali v pláne niekoho zabíja. Nepokradneš – ako keby sme chceli kradnú. A tak sa zdá, že tie pravidlá sú odrazom toho, èomu veríme o svojej prirodzenosti. Naozaj chceme zabíja, kradnú, robi zle rodièom a tak ïalej, a preto máme pravidlá, aby sme to nerobili? Je v tom nevyslovená ale aj výslovne vyjadrená nedôvera v našu prirodzenos. Preto to hlásame, lebo veríme, že ¾udia nemôžu by dobrí bez toho, aby dostali ponauèenie, pri ktorom sa musia cíti (zo seba) zle. Robíme to kvôli presvedèeniu, ktoré o nás ako ¾uïoch máme.

Otázka znie: Chceme si chráni takéto presvedèenie aj naïalej? Viete, zaujímavé je – a preto hovoríme, že proces vo¾by je bádanie v nás samých – že toto sa nedá oklama. Ak chcete milova diea, rešpektova ho, nikdy sa to nestane, kým nemilujeme a nerešpektujeme seba. Ak chcete by starostliví a akceptujúci k nejakému èlovieèikovi, nemôžete to urobi inak ako tak, že budete starostliví a prijímajúci aj k sebe.

A tak to, k èomu chceme smerova, nie je nauèi sa pôsobi ako rešpektujúci rodiè, ale nauèi sa rešpektova seba samého. Potom to z nás bude prirodzene vychádza.

Keï som premýš¾al o tom, èo konkrétne dávame najavo našim deom, spísal som si skupinu toho, èo som nazval „typické výroky rodièov“. Niektoré vám preèítam. Môžete pri tom popremýš¾a o presvedèeniach, ktoré sa za nimi skrývajú.

• Urob, èo ti hovorím – teraz!
• Už by si to mal vedie urobi správne.
• S kým si myslíš, že sa rozprávaš?
• Kým rozprávam, buï ticho!
• Uprac si izbu, inak...
• Nenú ma to poveda znovu!
• Mala by si sa správa ako mladá dáma, nie ako decko.
• ¼udia si budú myslie, že si vyrástol v chlieve.
• Viem, èo je pre teba najlepšie, ty si ešte príliš mladý na to, aby si tomu mohol rozumie.
• Prosím, odíï z izby, keï sa ve¾kí rozprávajú.
• Preboha, vyzeráš príšerne. Preèo sa neostriháš?

Každý výrok obsahuje nepriamu alebo priamu kritiku spojenú s odsudzovaním.

Prejdime ïalej. Preèo nám ¾udia hovoria: „Už sa ma niè nepýtaj?“, „Len žiadne otázky!“ Ja, z toho, èo som zažil, si myslím, že otázka je najlepší dar, príležitos na to, aby sme sa zmenili. Preèo ¾udia odmietajú otázky?

Vráme sa spä ku vzahu rodiè – diea. Vypoèujme si otázky, ktoré kladú rodièia svojím deom. Èo si myslíte o týchto otázkach?

• „Preèo sa správaš ako decko?“ – Je to otázka alebo v skutoènosti používame otázku na to, aby sme zakryli svoje posudzovanie? Aké posudzovanie sa v tom skrýva? – „Tvoje správanie je nevhodné.“ Ten, kto kladie otázku, sa v skutoènosti nezaujíma o to, preèo sa sptávaš tak, ako sa správaš, chce tým poveda, že tvoje správanie je nevhodné.
• „Preèo sa nemôžeš v škole viac snaži?“ – Otázka? Táto obsahuje presvedèenie, že sa dostatoène nesnažíš. Nikto sa nepýta, èo presne robíš v škole, aké to tam je, ale preèo sa viac nesnažíš. Spôsob odsúdenia.
• „Preèo je malý veèierok taký dôležitý?“ – Viera, že èinnos, ktorej sa chceš zúèastni, nie je dôležitá. Nepýtajú sa, preèo chceš ís na veèierok, preèo ho vnímaš ako dôležitý, otázka je použitá ako zakrývané odsudzovanie a obviòovanie.
• „Kto okrem mòa by to s tebou vydržal?“ – Náznak, že si príšerný a je s tebou naozaj ažké vydrža. Bola to otázka?
• „Ako je možné, že nedokážeš pochopi také jednoduché pravidlá?“ – Komentár týkajúci sa tvojej inteligencie – nedokážeš pochopi jednoduché veci.

Keï sme doteraz vždy poèúvali takéto typy otázok, a myslím, že väèšinou to tak naozaj bolo, kto by chcel, aby mu kládli otázky? Myslím, že na procese vo¾by, na skúmaní seba pomocou sokratovského dialógu je pekné, že sa možno po prvý raz v živote ¾udia stretnú, aby si dávali navzájom dar otázky – dar toho, èím otázka naozaj je, teda dar príležitosti a možnosti pre každého z nás a pre teba, aby sme prišli k jasnejšiemu uvedomeniu toho, èo si myslíme, èo cítime, bez toho, aby sme naše myšlienky a pocity posudzovali.

A tak to, èo je tradiène používané ako zbraò, keï to používame jednoducho a jasne ako otázku, možno tak, ako ju vo¾akedy aj Sokrates myslel, môže by naozaj neuverite¾ným a prekrásnym darom. Otázka nám samým, otázka našim deom. Môže by krásnou pomôckou k tomu, aby sme èosi nové dozvedeli.

Pretože istým spôsobom, keï rozprávame o filozofii procesu vo¾by alebo postoji: „Milova znamená by s druhým šastný“, hovoríme o tom, ako by s druhým èlovekom spôsobom, akým možno väèšina z vás nikdy s druhým èlovekom nebola. Bez posudzovania, bez potreby, aby ten druhý spåòal naše ideály, proste prijíma druhého takého, aký je. Neznamená to potláèa vlastné potreby alebo náklonnosti. Znamená to, že keï dokážem najprv rešpektova samého seba, dôverova sám sebe, vedie, že to, kto som a kam idem, je to najlepšie pre mòa tu a teraz. Ale keï toto o sebe viem, budem to vedie aj o vás všetkých. A ešte dôležitejšie, keï sa vrátime k našej téme, že toto budem vedie o každom dieati, každom èlovieèikovi, èi už má dva týždne, dva mesiace dva roky alebo dvanás rokov. Že to, èo im je nadprirodzenejšie, je by spokojný. A že všetko ostatné sú prejavy nešastia, ktoré majú rovnako ako ich máme my, pretože sme sa ich systematicky uèili.

Keï sa pozrieme na tento vývojový model, je tu ešte jedna vec, ktorú by som vám na òom chcel ukáza. Rovnako, ako sa tieto veci uèia naše deti, sme sa to všetko uèili aj my. Ak si hovoríte – „Preèo mám všetky tieto presvedèenia?“, možno z toho, èo sme si povedali, to je omnoho zrejmejšie. Preèo si nedôverujeme? Preèo si myslíme, že nieèo v nás nie je v poriadku? Keï vidíme celý tento vývojový proces, rast dieaa, je to omnoho zrozumite¾nejšie.

Potom si môžeme poveda, že to, ako kladieme otázky tu, môže by ten najlepší spôsob, ako si da príležitos nájs tie presvedèenia a zmeni ich. A by skutoène šastní. Takto tiež rozumie, preèo naši bratia a sestry na tejto planéte, alebo ¾udia, ku ktorým sa z tohto kurzu vrátime, v obchode, naši príbuzní, priatelia, sa môžu cíti naozaj nepríjemne, keï im kladieme otázky. Nie preto, že by nechceli rás, nie preto, že by nechceli by šastnejší, ale preto, èo pre nich otázky doteraz znamenali, rovnako, ako aj pre vás. Možno spôsob, ako sa s nimi podeli o to, èo pre vás otázky znamenajú a èo pre vás znamená, že ste šastnejší, nemusí by iba v kladení otázok, ale v názornej ukážke toho, ako sa prejavuje to, že ste šastní – tým, ako budete jedna s ¾uïmi okolo seba.

Istým spôsobom, èím viac rozumieme vlastným presvedèeniam, tým viac príležitostí si dávame – zmeni sa, nanovo vytvori to, èím sme. A to je vzrušujúce. Odha¾uje to nekoneèné možnosti, možnosti, ktoré nemajú nijaké medze. Jediné obmedzenia sú tie, ktoré si dávame sami. Každá otázka je opä iba ïalšou príležitosou. O èo sa tu budeme usilova, je to, že si tieto otázky pred seba jasne postavíme – vaše otázky a otázky pre vás a pre ostatných, tým najmilujúcejším a najprijímajúcejším a najneposudzujúcejším spôsobom, aký je možný. Takže vy tiež zažijete a budete vníma, že toto môže by naozajstným zaèiatkom prekrásnej cesty ku hviezdam.