Autor: Barry Neil Kaufman
Zdroj: 3. prednáška z cyklu 12 prednášok „The Option Series“
Preložili: Michal Èizmazia a Vlado Mokráò
Poznámka prekladate¾ov: Nasledujúci text je prepisom a prekladom prednášky, v ktorej Barry Neil Kaufman
vysvet¾uje podstatu dialógu vo¾by. Vymyslel ho po dlhom bádaní na poli psychológie a filozofie ako spôsob h¾adania odpovedí,
ktoré má každý sám v sebe. Je to zároveò úèinný a jemný nástroj, ktorý umožòuje zamera pozornos na svoje rozhodnutia a robi
okamžité zmeny. Túto metódu vyuèuje od roku 1972.
Nako¾ko ide o prepis živej prednášky, nejde o štylisticky autorizovaný text. V mnohých pasážach tiež èitate¾ prichádza o
priamy zážitok melódie a tónu reèi - to nevieme nahradi. Prekladatelia rozèlenili text na tematické èasti nadpismi.
To, èím by som chcel zaèa a na èo by som sa chcel s vami zamera, je podstata dialógu vo¾by. Keïže v tom zrejme budeme pokraèova celý týždeò a stále budeme upresòova to, èo myslíme pod touto metódou, možno by sme sa mohli dnes ráno pozrie na proces vo¾by prvotným a najjednoduchším spôsobom – ako na spôsob, ktorým si môžeme pomôc, aby sme boli šastnejší.
Je to v podstate systém analýzy presvedèení nadobudnutý sokratovským dialógom, dialógom, zrodeným z výnimoèného a absolútne neposudzujúceho postoja. Cie¾ úsilia procesu vo¾by je dosahovaný výluène prostriedkami, ktoré sú založené na skúsenosti a pozorovaní. Rodí sa a vychádza z našich vlastných zážitkov a skúseností. Už sme o tom hovorili, ale chcem to ešte upresni. To, o èom hovoríme, je úsilie skúma svoje myslenie (pozn. prekl.: na tomto mieste sa autor odkazuje na predchádzajúcu prednášku, kde hovoril o rozdiele medzi gnozeológiou a ontológiou – poznaním získaným pomocou logického myslenia a intuitívnym celistvým vnímaním. Dospel k záveru, že aj intuitívne vnímanie vyhodnocujeme logickým myslením do osobného systému presvedèení, ktorý môžeme skúma a meni, ako uznáme za vhodné). Rozlišujeme teóriu o uèení èi teóriu poznania od samotného procesu nadobúdania a usporadúvania poznatkov v našej mysli. Takže zaèíname z tejto našej stránky, v oblasti každého z nás, ktorá sa javí tak, že ju môžeme slobodne meni, pretvára, preusporiada a dáva jej inú podobu. Proces vo¾by sa stáva spôsobom, ktorý nám pomáha toto všetko uskutoèòova.
Zaèíname otázkami, alebo presnejšie, zaèíname jednou otázkou. To nám pomáha zaèa h¾ada dôvody „preèo“. Preèo sme nešastní? To nám pomáha zaèa h¾ada svoje presvedèenia, ktorými sú živené všetky naše pocity a správanie.
Na rozdiel od povahy otázok, s ktorými sme vyrastali v našej kultúre, otázky v dialógu vo¾by nie sú používané ako obvinenia alebo obžalovania. Sú kladené naozajstným slobodným spôsobom a dávajú nám skutoènú príležitos na ujasòovanie si toho, èo vieme, a, samozrejme, následne aj toho, èo chceme. Z takéhoto uhla poh¾adu sme sa nauèili vidie a rozumie otázke a postupnému kladeniu otázok ako naozaj nádhernému, nádhernému daru, aký môžeme sami sebe dáva. A ak sa tak rozhodneme, môžeme ho dáva aj druhým.
Èo je podstatou otázok, ktoré používame sokratovským spôsobom v dialógu vo¾by? Po prvé. Otázky vždy vyvstávajú z obsahu poslednej vety alebo toho, èo my alebo druhá osoba hovorí. Preto môžeme tieto nedirektívne otázky klás ve¾mi prirodzene. Nevedú k vo¾ajakému urèenému miestu, neopisujú ani nepredpisujú urèitú cestu na základe zámerov alebo priorít toho, kto otázky kladie. Otázky sú kladené bez takýchto obmedzení a vychádzajú z poslednej vety skúmajúceho. Po druhé. Otázky nie sú znakom spochybòovania. Nehovoria „mali by sme vedie“, „mali by sme sa tak cíti“, „nemali by sme sa tak cíti“. Napríklad otázka „Preèo si nešastný?“ neznamená, že by si nemal by nešastný. Je to jednoducho príležitos, nie znak spochybòovania ani námietok ani zaèiatok istého druhu slovného èi intelektuálneho boja, ale naozaj iba príležitos. „Preèo si nešastný?“ alebo „Preèo nevieš?“, „Èomu na tom nerozumieš?“ – nie že by sme boli hlúpi, nie že by bolo zlé, keï nerozumieme. Ale dávame si príležitos znovu sa pozrie na to, èo tkvie za naším zmätkom a tým, že sme nešastní. Aby sme si to hlbšie ozrejmili a dali si príležitos by v lepšom kontakte so všetkým, èo si uvedomujeme a s celým naším poznaním. A tretia vec, ktorá najjasnejšie vyjadruje podstatu tohto druhu otázok, je, že tieto otázky nie sú používané ako nástroj na zamaskovanie nášho posudzovania, nie sú používané ako spôsob vyjadrenia názoru, ale majú naozaj podobu otázky a sú kladené v pravom zmysle ako otázky.
Aké porozumenie získame pri tvorení takejto dynamiky, keï s niekým pracujeme týmto spôsobom, alebo keï pracujeme týmto spôsobom s nami samými? Èo sa dozvedáme? Jedna vec, ktorá sa zdá by v tomto bode nášho poznania jasná, je, že nešastný èlovek je èlovek reagujúci na svoje presvedèenia, vedúce k nešastiu. Presvedèenia, ktoré možno prebra, posilòova, vybera si, meni. Možno ich zameni, možno sa ich vzda, a tak isto sa v nich tí, ktorí chcú, môžu utvrdzova.
Vïaka tomuto procesu kladenia otázok sme objavili, že každý èlovek robí naozaj to najlepšie, èo na základe svojich presvedèení dokáže. Že aj nahnevaný èlovek, aj osoba považovaná za násilnícku, jedná na základe istých presvedèení, a je to v danom momente ten najlepší spôsob (na základe momentálnych presvedèení a obáv), ako sa o seba stara. Preto v istom zmysle, keï poèujem výrazy ako „sebapoškodzujúci“ alebo „sebaznièujúci“, nie som si ve¾mi istý, èo tým ¾udia myslia. Nikdy som nestretol èloveka, ktorý by si chcel ublíži. Stretol som ¾udí, ktorí si urobili vo¾aèo, èo vyzerá ako fyzické poškodzovanie seba samého, preto, aby boli šastnejší, aby tak napravili situáciu, aby boli pravdivejší alebo boli v daèom lepší, aby sa zbavili èasti seba samého, èasti, ktorú považujú za škodlivú èi hrozivú. Ale zámerom toho, èo robili, vždy bola starostlivos o seba. Èin alebo konanie vychádzajúce z takéhoto zámeru, ako sa zdá, má vždy daèo do èinenia s tým, že to je to najlepšie, èo mohli urobi, na základe svojich obáv, reakcií a presvedèení v danej situácii. Teda v tomto našom úsilí sme si zaèali ve¾mi jasne uvedomova, že každý z nás robí to najlepšie, èo vie, na základe svojich presvedèení.
Ïalšia vec, ktorú si môžeme uvedomi, je, že neexistujú správne a nesprávne presvedèenia, ani dobré alebo zlé presvedèenia. Rovnako ako estetické dielo, umelecké dielo, hudobné dielo, ktoré môže desa ¾udí ma rado a ma z neho pôžitok, a desa ¾udí na neho skoro alebo vôbec nezareaguje, a desa ¾udí ho nebude ma rado, lebo na to majú svoje dôvody. Presvedèenia v skutoènosti nie sú takej povahy, aby mohli by dobré, zlé alebo správne èi nesprávne. Berú na seba až povahu našich hodnotení, ktorými ich posudzujeme, nášho systému filtrov, ktorými ich preosievame. A tak v tomto úsilí o bádanie a h¾adanie týchto presvedèení nepátrame po tom, èo je na èloveku alebo v nás samých zlé. H¾adáme iba preto, aby sme porozumeli. A rozširovaním porozumenia vytvárame príležitosti – na zmenu, rast, ale najmä jednoducho príležitos by šastnejší.
Tak èasto som poèul ¾udí hovori: „Túto skrinku nechcem otvori.“ „Tie dvere nechcem otvára.“ Poèúval som, ako sa pozerali na seba ako na vo¾aèo, èo sa èasto opisuje ako Pandorina skrinka. Keï teraz otvorím dvere, všetky tie strašné a príšerné veci vyletia von! Dozviem sa vo¾aèo, èo bude také katastrofálne, také trápne, také nekontrolovate¾né! Nechcem s tým zaèína!
Naša skúsenos s kladením otázok, naša skúsenos so všetkými ¾uïmi, s ktorými sme kedy pracovali a so všetkými otázkami, ktoré dostali, je: Nikto z nás nikdy niè také nezažil! Je to iba vo¾aèo, èomu ¾udia veria. Nikdy sme nevideli, že by sa to naozaj splnilo. V skutoènosti je èoko¾vek, èo sa o sebe dozvieme, iba a výluène príspevkom k nášmu obohateniu. Nech je to akéko¾vek posudzovanie, akéko¾vek presvedèenie, akáko¾vek pochybnos, tak sa zdá, že èím to viac spoznávame, èím viac si to ujasòujeme, tým viac schopností získavame na to, aby sme boli šastnejší, aby sme menili veci, aby sme sa pohli smerom, ktorým sa chceme vyda viac.
Ïalšia vec, ktorú si môžeme jasne uvedomi, je ve¾mi jednoduchá: každý z nás je svojím odborníkom. Poèas týchto týždòov sme tu o tom hovorili a možno ste to aj videli, keï ste poèúvali vo¾akoho cestu dialógom. Ko¾ko ráz si myslíme, že poznáme odpoveï toho druhého, o to èastejšie sme prekvapení. Èím viac sme si istejší, že vieme, preèo sa dakto daèoho bojí, preèo sa hnevá, preèo je úzkostlivý, o to èastejšie zistíme, že majú na to svoje vlastné dôvody, uvedomujú si a vedia o tom svoje. A teda keï povieme, že každý z nás je svojím odborníkom, v skutoènosti tým hovoríme, že každý z nás jedineèným a nenapodobite¾ným spôsobom pozná sám seba. Nikto iný nevie o tebe viac ako ty. Nikto iný nevie o mne viac ako ja. Preto zjavne neexistuje nikto lepší, koho by sa dalo spýta, ako seba samého. Ak h¾adáme porozumenie, ak h¾adáme usmernenie, zjavne tou najlepšou osobou, s ktorou by sa dalo najúèinnejšie poradi, je každý sám sebe. V tomto poznaní sa skrýva irónia, lebo žijeme v kultúre naslovovzatých odborníkov, ktorí riešia všetko za nás. Systematicky a neprestajne sme boli uèení, že keï máme nejakú otázku, vždy ideme dakam inam, alebo k dakomu inému po odpoveï, akoby oni vedeli. Možno èo tí druhí vedia, sú konkrétne veci, s ktorými nám môžu v rôznych oblastiach pomôc: informácie, dynamika informácií, ako naozaj funguje elektrina, ako funguje traktor, ako sa pohybuje tvoja ruka, èo znamená röntgen, ako používa neurochirurg skalpel. Sú ¾udia, ktorí strávili ve¾kú èas života osvojovaním si informácií a údajov z mnohých presne vymedzených oblastí tak isto, ako to mohol urobi každý z vás v iných oblastiach. Takto môže by druhý èlovek, iný špecialista, pre nás naozaj užitoèný tým, že také údaje zhromažïuje. Ale èo sa s tým rozhodneme urobi, ako to zahrnieme do nášho života, èo to pre nás znamená, ako sa na to rozhodneme zareagova, na toto existuje iba jediný odborník, a je ním každý sám.
Keï hovoríme o tom, že každý z nás je svojím vlastným odborníkom, neznamená to, že odmietame alebo èo i len myslíme na to, že by sme odmietli všetky tie nádherné informácie, všetky tie nádherné schopnosti a všetky tie nádherné veci, ktoré si uvedomili ¾udia okolo nás. Môžeme z nich èerpa, využi ich, zahrnú ich do svojho života tým najlepším spôsobom, akým vieme. A stále môžeme ma pri tom na pamäti, že to, ako sa ich rozhodneme využi a zahrnú do života, a èi sa tak vôbec rozhodneme alebo nie, èi je to dôležité pre nás a náš život, že neexistuje nikto lepšie vybavený na to, aby o tom rozhodol, ako sme my sami. Èím viac pracujeme s rôznymi ¾uïmi dialógom vo¾by, tým nám to je stále jasnejšie a jasnejšie. Všetky tie úžasné veci, ktoré každý z nás vie, všetko to úžasné porozumenie, ktoré každý z nás má, je naozaj tým, èo je pre nás a pre naše životy najúèinnejšie a najlepšie funguje.
Skoro nikto nestrávil väèšinu svojho detstva alebo dospelosti tým, že by nasledoval sám seba. Preto sa tento spôsob zdá by takmer akoby nový a netradièný. Myslím si však, že sa nièím neodlišuje od spôsobu, akým funguje diea, ktoré ide od jednej veci k druhej, od predmetu k predmetu, ktoré sa slobodne a ¾ahko riadi celý èas pod¾a seba.
Ïalšou vecou, ktorú by sme si mohli v tomto sledovaní nášho porozumenia uvedomi, je, že v skutoènosti neexistujú nijaké „záhady“. Jediné záhady, ktoré sú, sú tie, ktoré si vytvárame sami. Vydajme sa na chví¾ku naspä a pozrime sa na Freudovskú náuku o usporiadaní sveta. Zaèujeme veci ako podvedomie, nevedomie, libido, id a všetky tie nádherné slová, ktoré nám hovoria, že je tu toho o nás a našej podstate to¾ko, èo nemôžeme vedie, èo nevieme. V istom zmysle nám tieto informácie ako keby hovoria, že sa ani nemusíme pokúša to vedie. Ak to nemôžeš vedie, nie je ani dôvod sa na to pozrie. Ak sa to nedá pochopi, nie je dôvod sa o to pokúsi. Ak to nemôžeš zmeni, naèo stráca energiu. Ako dôsledok tohto chápania sme sa nauèili ponecha rozsiahle èasti seba mimo nášho vlastného skúmania, akoby boli nepoznate¾né alebo nekontrolovate¾né.
Myslím, že sme prišli k tomu, èo ma vždy aj prekvapí aj poteší. ¼udia èasto odpovedajú na otázky „neviem“. Ale faktom je, že tí, ktorí sú ochotní a naozaj chcú vedie, odpovede nájdu. Nemyslím, že som dakedy stretol vo¾akoho, kto naozaj mal otázky a pritom naozaj nevedel nájs odpovede a nevedel sa niè dozvedie. Možno zápas o to, aby sme sa daèo dozvedeli, keï ¾udia hovoria napríklad „teraz neviem“ alebo „ach, mám v hlave prázdno, som zablokovaný“, je viac vecou strachu a nepríjemného pocitu pri objasòovaní odpovede, ako toho, èi tam odpoveï naozaj je alebo nie.
Pretože to, na èo my neustále prichádzame, je, že odpoveï tam je. Tie „neviem“ vychádzajú z presvedèenia, že ani nemôžem pozna alebo z predstavy, z myšlienky, že daná vec je nepoznate¾ná. Keï sa na veci pozeráme z tohto h¾adiska, stávame sa šastnejšími, skúmame svoju podstatu a umožòujeme si by šastní a zmeni sa do takej miery, do akej chceme.
Mnoho ráz v sebe nachádzame k takejto predstave odpor. Jeden z dôvodov tohto odporu býva myšlienka: Ako môžeme by šastní vo svete, ktorý je plný to¾kej bolesti a to¾kých nepríjemných vecí? A èo vojny? A èo chudoba? A èo hladomor? A èo choroby? Ako môžeme by šastní, keï sa dejú takéto veci? A pritom to, èo som vždy nachádzal u ¾udí, ktorým bola táto predstava nepríjemná, bolo, že tým, že im to je nepríjemné, v skutoènosti mysleli to, že by chceli, aby násilie skonèilo, aby sa chudobní najedli, aby boli chorí v poriadku. Núka sa tu otázka, èo sme tým mysleli, keï sme povedali, že nemôžeme by šastní, kým sa toto všetko deje? Ve¾a ¾udí tým myslí: Keby som nebol nešastný tvárou v tvár tomu, èím prechádzajú moji bratia a sestry na tejto Zemi, hovorilo by to èosi o mojej starostlivosti, hovorilo by to èosi o mojej ¾udskosti. Preto nemôžem by šastný, kým sa toto všetko nenapraví. Ako keby to, že som nešastný, riešilo tieto okolnosti.
Myslím, že zvyèajne vídame to, že ¾udia, ktorí prejavujú svoj zármutok najviac, bývajú ¾udia, ktorí robia najmenej pre to, aby sa situácia riešila. Možno je to tak z dvoch dôvodov. Po prvé, cítia, že už urobili pre zvyšok sveta, èo sa dalo. Tým, že ich to trápi, už pre to urobili maximum. Ich starostlivos má svoje vyjadrenie v tom, že ich to trápi. Už sa nedá niè viac urobi! V južnej Amerike sa hladuje, mòa to trápi. Daèo som pre to vykonal. To môže by jeden dôvod. Druhý dôvod je, že èím viac sa trápime nad istými okolnosami, tým viac máme sklon vyhýba sa im, aby sme sa vyhli trápeniu. Ak teda hovorievam, že sa ve¾mi trápim nad chorými ¾uïmi a ve¾mi ma to znepokojuje, tak sa môže sta, že sa chorým ¾uïom zaènem vyhýba. Pamätám si jednu udalos, nad ktorou sa vždy s údivom pozastavujem. Súvisí s mojou matkou. Keï moja mama umierala, trvalo to asi štyri roky. Mala ve¾mi, ve¾mi drahú priate¾ku, ktorá jej bola ve¾mi blízka už 25 rokov. Ale odvtedy, èo ažko ochorela, táto priate¾ka, ktorú vídavala doslova každý deò, takmer každý deò svojho života poèas predchádzajúcich 25 rokov, sa zrazu, doslovne, vyparila. Zrazu prestala chodi, nikdy nezavolala, až na zriedkavé prípady. A keï prišla po tom dlhom období neprítomnosti na pohreb, povedala o tom: „Bolo to príliš bolestivé. Nemohla som sa na to pozera. Bolo to príliš znepokojivé. Nemohla som tam by.“ To, èo chcela naozaj urobi, bolo ma rada svoju priate¾ku a by so svojou priate¾kou, ale jej vlastné trápenie bolo také silné, že premeškala túto príležitos, odhodila práve tú vec, ktorú chcela robi.
Keï povieme „nemôžem by šastný, nechcem by šastný, kým všetci chudobní nebudú jes, všetci chorí nebudú vylieèení, a kým neskonèia všetky vojny“, èo tým hovoríme? Hovoríme tým naozaj vo¾aèo, èo dáva zmysel? Musíme si odopiera šastie kvôli strachu, že tým umožníme týmto veciam pretrváva? Alebo je tu iná možnos? Možno vïaka tomu, že budeme šastní, by sme po prvý raz mohli da príležitos na zmenu všetkých tých vecí na tejto Zemi spôsobom, akým sa nikdy doteraz nezmenili. Pretože ak si šastný a spokojný, nemusíš od tých situácií uteka, ak si šastný a spokojný, neodvraciaš sa a dávaš si príležitos by tam takým spôsobom, akým si tam nikdy predtým nebol.
Zvykli sme za týchto okolností používa svoje pocity nešastia ako spôsob motivácie, aby sme nestrácali záujem a boli starostliví. Zjavne sme tým však niè nedosiahli. Tí, ktorí sú najviac nešastní, v skutoènosti nemajú vôbec nijakú motiváciu na to, aby urobili akéko¾vek hmatate¾né zmeny. Vôbec sa nezdá, že by boli s danou vecou v kontakte, lebo chcú utiec od toho, èo je pre nich bolestivé.
Posledná myšlienka k postoju „je to znakom mojej starostlivosti“. Ak si to vyberieme, môžeme by šastní a dáva ¾uïom a pracova s ¾uïmi. Ak chceme, môžeme by šastní a pomáha chorým. To, že je èlovek nešastný, naozaj nemusí by nutne znakom toho, že je starostlivý. Ak sa na to pozrieme priamo, tak to, že je èlovek nešastný, znaèí iba to, že je nešastný, že má vlastné trápenie. A ak vzbudzujeme zdanie, že je to inak, robíme to z vlastných dôvodov.
Hovorili sme o takomto poh¾ade: V poriadku, možno nemá zmysel trápi sa alebo ma pocit, že musíme by nešastní preto, aby sme sa zaoberali vojnami, chudobou a chorobami, možno sa toho môžeme vzda, by šastnejší a robi to, èo si vyberieme a veri tomu. Ale potom, ako môžem by šastný, keï viem, že nakoniec jedného dòa zomriem? Ako môžem by šastný zoèi–voèi smrti? Samozrejme. To nemáme v pláne, èi áno? – mohli by poveda vo¾aktorí z nás. Spýtajme sa samých seba – nie je istým spôsobom náš strach zo smrti iba utrápený spôsob, ako vyjadri, že chceme ži? A ak to tak je, musíme to robi utrápeným spôsobom? Naozaj to chceme robi utrápeným spôsobom? A nakoniec, prináša nám utrápený spôsob to, o èom sme hovorili, že to chceme? Pomáha nám naše trápenie a strach zo smrti pestova a rozvíja svoj život, alebo to vo svojej pravej podstate v koneènom dôsledku skratuje ten tok, tú homeostázu (pozn. prekl: homeostáza – schopnos udrža rovnováhu v dynamickom systéme), ten impulz, a prináša nám menej toho, èo chceme?
Iný dôvod, ktorý èasto poèúvam, je, že nemáme na výber niè iné, ako by zo smrti a umierania nešastní. Tento názor vychádza z viery, že naše presvedèenia sú nám vštepené geneticky. Ale o tom sme hovorili už predtým. Môžeme ¾ahko zájs do iných kultúr èi kmeòov a nájs tam ¾udí, tešiacich sa na okamih rozlúèky so svojím telom – ako by to mohli nazva, na okamih svojho vzostupu do jednoty s bohom a vesmírom. Keï sa smr, ktorá je jednoducho iba jednou stránkou života, stane v ich rodinách, medzi ich priate¾mi, skutoènosou alebo blížiacou sa situáciou, v ktorej uvidia samých seba, nevidíme tam nijaký žia¾, nijakú boles. Vidíme tam zvyèajne prípravu a oslavu. Vidíme, že to, že sme nešastní zo smrti, utrápení zo smrti, je jednoducho iba vo¾aèo, èo zvykneme robi. Nie je to nevyhnutné, ani nezmenite¾né. Naozaj to môžeme zmeni, ak chceme.
Posledný postoj, na ktorý si spomínam, že s ním ¾udia prichádzajú, ktorý nás môže zadržiava: dobre, môžem ži s vojnami, chudobou, chorobami a cíti sa šastný, robi tak to, èo robím, môžem zmeni svoje chápanie, a urèite by som bol rád, keby som sa nebál smrti a bol šastný aj v takej situácii. Ale nie je v tom háèik?
Predstavme si, že by som bol taký šastný, že by som bol šastný už stále. „Aké príšerné by to mohlo by!“ – „Èo by na tom bolo príšerné?“ – „Nuž, prestal by som napredova.“ Toto je názor, ktorý máme, a v našej kultúre si ho ani neuvedomujeme – tie dve slovíèka ved¾a seba: „On je šastný blázon!“ Akosi veríme tomu, že stav šastia sa spája duševnou zaostalosou. Z toho potom zjavne plynie, že šastný èlovek by sa doslova prestal hýba. Keby som bol naozaj šastný, úplne šastný, tak, ako tu sedím na tejto stolièke, neexistoval by už nijaký dôvod na to, aby som vstal. Asi by som tu sedel a márnil èas, až kým by som neumrel. Je to pod¾a mòa ve¾mi zaujímavá mienka. Pozrime sa na òu bližšie. Ak aj nevieme nájs šastného èloveka, sediaceho na stolièke, možno dokážeme nájs príklady šastných ¾udí, ktorí sa cítia šastní v priebehu urèitej doby. Skúmajme, èi sa „nepohnú z miesta“. Napríklad moji priatelia, ktorí lyžujú. Dovolia si vo chví¾ach, keï sa spúšajú dole svahmi, opusti svoje presvedèenia a posudzovanie a jednoducho to milujú, tešia sa z toho, nechajú sa tým unies a cítia sa naozaj šastní. Ale tak èi tak, napriek tomu, že sú šastní, všimnime si, že si urobia prestávku a dajú si obed. A veèeru. Dokonca aj keï chodia na noèné lyžovanie pri osvetlení, lyžujú vo¾akedy do deviatej, desiatej, jedenástej, do polnoci, zdá sa, že vždy nakoniec skonèia a idú spa.
Moja známa je jazzová muzikantka. Úplne je do svojho saxofónu zamilovaná a rada na òom hráva. Môžeme použi to isté obrazné prirovnanie. Keï hrá pieseò alebo melódiu – ak by bola šastná, tak by neexistoval dôvod na zmenu. Keby toto bola pravda, videli by sme, že by hrala tú istú melódiu znovu a znovu a znovu. Ale ja som si všimol, že aj keï vo¾akedy zahrá melódiu viac ako raz, potom pokraèuje a zahrá vo¾aèo iné. A keï to dohrá, prejde opä na inú vec.
Existuje taká predstava, že keï sme šastní, vyhasnú naše túžby. Keby to tak naozaj bolo, potom by šastný èlovek niè nechcel, niè nerobil a nepohol by sa z miesta. To, èo sme zistili a èoho sme si vedomí a ako to je možno naozaj, je, že namiesto toho, aby stav šastia potlaèil túžby, stav šastia nás naladí na vlnu našich túžob, aby sme boli bližšie tomu, èo chceme. Šastného èloveka nevídame v stave stagnácie, nedostatku napredovania. Myslím, že jedna vec, ktorej som si naozaj vedomý, je, že namiesto toho mávajú šastní ¾udia viac energie a viac napredujú, než väèšina ostatných ¾udí, ktorých poznám. Pretože namiesto toho, aby boli rozpty¾ovaní a vyšavení úzkosami a obavami, viac ich energie ako kedyko¾vek predtým môže by uplatnenej v smerovaní a dosahovaní toho, èo chcú. Preto by som povedal, že v tomto zmysle nás stav šastia dobíja energiou, urých¾uje napredovanie.
Môžeme túto tému uzavrie a prejs k poslednej, ktorá sa vyskytuje vo väèšine myšlienkových smerov. Aké sú hlavné body rôznych uèení: Gestalt – by v kontakte, humanisti – vrcholný zážitok, Freudiáni – prispôsobovanie a zvládanie, náboženskí vodcovia pretláèajú duchovnos. Ak sa spýtame každého z týchto ¾udí, ktorí žijú a pracujú v rámci týchto myšlienkových smerov, ktoré sme spomenuli, otázky „Preèo mám by v kontakte?“, „Preèo to mám lepšie zvláda?“, „Preèo by som mal by viac duchovný?“, nevyhnutnou odpoveïou je „Preto, aby som bol šastný“. Pretože práve to ma vo¾ajakým spôsobom urobí šastným. Naozaj by som chcel by duchovný, ak by zlyhanie v duchovnosti znamenalo, že sa budem cíti mizerne. Preèo by som chcel by v kontakte, ak by zlyhanie neznamenalo boles alebo by nebolo nepríjemné? Ak budete h¾ada motiváciu vo všetkých týchto úsiliach dosiahnu takzvaný rast a odkrývanie, úèelom všetkých je sta sa šastným. Teda proces vo¾by naozaj triafa klinec po hlavièke – možno môžeme by jednoducho šastní práve teraz. A potom, ak chcete by duchovní, paráda, choïte a buïte duchovní. Ak chceme by v kontakte, môžeme pracova na tom, aby sme boli v kontakte s èímko¾vek, o èo sa jedná.
Za týmito uèeniami môžeme vidie ïalšiu prostú myšlienku – že ich výsledkom je, že kladú èosi medzi nás a stav, keï sme šastní. A tvrdia, že keï sa budeme správa daným spôsobom dva roky, desa rokov alebo dvadsadva rokov, potom môžeme by šastní. Otázka, ktorú tu možno klás, je: Preèo neby šastný práve teraz? A potom si ís za èímko¾vek, na èo si pomyslíme.
Ïalšia otázka, ktorá sa nám môže núka. Povedzme, že chceme ís týmto smerom a znie nám to dobre, ale všetci ostatní hovoria o iných spôsoboch – by v kontakte, ma hranièné zážitky – ako o veciach, ktoré by sme mali robi. Keby sme my išli za šastím, ako by sme vôbec vedeli, èo to je, èo to znamená?
Myslím, že každý z vás môže nájs vlastné spôsoby, ako objasni to, že ste šastní, alebo objasni, èo pod¾a vás znamená by šastný. Ale môžeme spomenú niektoré možnosti, èo by to mohlo znamena. Èo môže by mierou toho, nako¾ko je èlovek šastný? Jedna možnos je, že je to vtedy, keï nemáme nijaké otázky. Keï sme naozaj šastní, v tom momente nemáme nijaké otázky o tom, kým sme a èo konáme. Jednoducho konáme. Druhá možná miera alebo znak toho, že sme šastní, môže by prežívanie vïaènosti. Keï si uvedomujeme vïaènos, je to istým spôsobom odraz toho, že sme šastní. Tretia vec, ktorá sa ponúka, je keï sme prítomní, keï sme v tomto okamihu, keï sme práve tu a práve teraz. Vtedy sme šastní, alebo vtedy sa zdá, že prežívame èosi, èo nazývame šastím. Šastie neexistuje v budúcnosti. Šastie neexistuje v minulosti. Je iba tu, v tomto okamihu, v jestvovaní tohto „teraz“.
Ako teda zaèa? Prvá vec, ktorú berieme do úvahy, je vec, o ktorej sme doteraz hovorili. Je to prijímajúci postoj „milova znamená by s druhým šastný“ vytvárajúci ten najúèinnejší prístup. Milova znamená by s druhým šastný – by bez posudzovania, bez podmienok, bez oèakávaní. Rád by som èosi preèítal z knihy „Milova znamená by s druhým šastný“.
Umožni sebe samému a ostatným by slobodne kýmko¾vek, kým sú, robi èoko¾vek, èo robia èi nerobia. By prijímajúci bez toho, aby som sa vzdal toho, èo chcem ja, alebo som sa prestal usilova to dosiahnu. Povoli mojím túžbam, aby fungovali a boli funkciou toho, èo chcem, ale nepotrebujem. Ma vô¾u odloži bokom predstieranie, lebo som si vedomý toho, že takú ochranu pre seba nepotrebujem. Prijíma zodpovednos za to, kým som, bez obviòovania a obžalovávania. Všetky tie „mal by som“ a „nemal by som“, „musím“ a „nesmiem“ môžem odloži bokom. Keï viem, že so mnou nie je niè v neporiadku, potom hocièo, èo sa mi podarí odokry, ma môže iba obohati a pomáha mi v tom, aby som dosahoval viac toho, èo chcem. A rovnako si by vedomý toho, že ostatní tiež robia to najlepšie, èo vedia, najlepšie ako vedia, vychádzajúc zo svojich súèasných presvedèení. Práve taký, aký som! Každý chce by šastnejší, milovanejší – práve taký, aký je. Pri ozrejmovaní si toho, èo si uvedomujem a pri nazeraní do presvedèení tkvejúcich za tým, že som nešastný, sa uberám sám so sebou vopred neurèeným smerom. Povo¾ujem si zaèa a skonèi, kedy chcem, bez toho, aby som potreboval vo¾ajaké výsledky na to, aby som sa mohol cíti dobre, by šastný. Dôverujem si, vediac, že èoko¾vek robím okamih za okamihom, robím to najlepšie, èo viem, aby som sa o seba postaral.
Toto istým spôsobom vyjadruje postoj. A naozaj, keby sme dokázali ži s takýmto postojom, asi by sme nemuseli hovori o otázkach. Otázky by boli druhoradé èi menej dôležité, ako to, že sme sami so sebou alebo s inými ¾uïmi. Otázky sú v skutoènosti spôsob, ako napomáha zrodu toho postoja v nás alebo v niekom inom.
Zaèíname tým, že skúmame svoje správanie a pocity a to, ako súvisia s tým, èi sme šastní alebo nešastní. Je to v zásade metóda založená na logike, pretože náš stav nešastia vychádza z logického systému presvedèení. Preto keï skúmame tento systém (do takej miery, do akej si zvolíme), používame metódu založenú na logike. Je to otázkou toho, èo sme sa nauèili a èomu práve veríme a toho, èo chceme urobi s tým, èo sme sa nauèili a èomu stále veríme. Preto má v istom zmysle proces vo¾by bližšie k filozofii, než k tradiènému poòatiu psychológie. Psychológia pracuje s oblasami chorobných stavov a zdravých stavov. Filozofia sa v princípe zaoberá tým, ako rozmýš¾ame, ako si vytvárame svoje svety svojimi myšlienkami, vnímaním a presvedèeniami. A to je v skutoènosti to, èo skúmame.
Èo sa týka definícií chorôb a chorobných stavov, ešte som nestretol èloveka, ktorý by bol duševne chorý. Po pravde nerozumiem, èo tie slovíèka vlastne znamenajú. Stretol som ¾udí, ktorých spôsob rozmýš¾ania je zmätený. Stretol som ¾udí, ktorí si tým, èomu veria, spôsobujú, že sú nešastní. Napríklad takzvaný katatonik, o ktorom som vám už hovoril. Bol utiahnutý a charakterizovaný ako chorý a nekontrolujúci sa. Pretože bol ešte pred nieko¾kými rokmi tesárom, keï si všimol, že dvere nie sú umiestnené tak, aby správne zapadali, vtedy sa s jasným zmyslom pre odbornú prácu vymanil zo svojej utiahnutosti, ve¾mi pružne a plynulo hovoril a pracoval takmer 20 minút, a potom sa „vrátil spä“ do svojho katatonického stavu (pozn. prekl.: forma schizofrénie, pri ktorej sú pohyby a konanie neobvyklé, neúèelné a odtrhnuté od vôle).
Takýmto spôsobom môžeme charakterizova stav, keï sme nešastní, akoby to bola choroba. Keï sme zmätení, akoby to bol chorobný stav – a usilova sa s tým vysporiada z tohto uhla poh¾adu. Ale možno to, èím sa vtedy zapodievame, sú iba prejavy a príznaky nášho stavu nešastia, a nie priamo to, že sme nešastní. Ak sa chceme zaobera tým, že sme nešastní, tak všetko, èo tu možno urobi, je pozrie sa na presvedèenia, ktorými tento stav vytvárame. A potom sa ¾ubovo¾ne rozhodnú, èi ich chceme pozmeni, zameni alebo sa v nich opä uisti.
Keï pri skúmaní kladieme otázky, forma, smerovanie, atmosféra a význam celého skúmania vychádza od skúmajúceho. Nemáme nijaké vopred dané èi predurèené ciele. Ten, kto kladie otázky, spoloèník, nie je zodpovedný za to, èo sa skúmajúci rozhodne urobi. Obaja sú nezávislými osobami, ktoré sa stretli, každý zo svojich vlastných dôvodov, aby spoloène robili tento dialóg. Každý si túto èinnos slobodne zvolil, vo svojom záujme a z vlastných dôvodov.
V priebehu dialógu, alebo aspoò na jeho zaèiatku, môžeme používa dialóg aj na skúmanie vecí, ktoré nemusia nutne vychádza z toho, èo budeme nazýva pocitmi nešastia alebo nepohody. Ale väèšina z nás bude zaèína tým, z èoho sme nešastní. Keï hovoríme o tom, že èlovek je nešastný, všimnite si, že tento výraz nie je vymedzený, že je prispôsobite¾ný. Pod výrazom „nešastný“ v skutoènosti myslíme to, èo ¾udia vnímajú ako pocity, ktoré cíti nechcú. Vo¾aktorí ¾udia hovoria, že je to strach, vo¾aktorí ¾udia hovoria, že je to úzkos, vo¾aktorí ¾udia hovoria, že je to hnev, vo¾aktorí ¾udia hovoria, že je to zúrivos, a vo¾aktorí ¾udia hovoria, že je to hrôza z toho a toho a toho.
Sú aj ¾udia, ktorí nechcú používa také dramatické výrazy. Nepovedia priamo „som nešastný“, povedia „liezlo mi to na nervy“, „bolo mi divne“. Rovnako, ako sa môžeme pýta, preèo je vo¾akto nešastný, môžeme sa pýta, preèo im to lezie na nervy, pýta sa na ich hnev. Keï používame výraz „nešastný“, neznamená to, že každý musí používa toto slovo, aby sme sa na to mohli opýta. Opä – myslíme tým pocity, ktoré ¾udia vnímajú ako nepríjemné alebo nežiadúce.
Takto sa pre nás dialóg vo¾by vyprofiloval do troch otázok s jednou doplòujúcou. Prevažná èas tejto prednášky sa však netýka týchto otázok. Pretože tieto otázky by nemali takmer žiadny význam, keby by sme pri ich kladení vychádzali z postoja naplneného posudzovaním, keby sme kladením otázok napåòali nejaké vlastné potreby, keby prichádzali s podmienkami alebo oèakávaniami. Dôvodom, preèo tieto otázky majú taký úèinok, je tón a zámer èloveka, ktorý ich kladie.
Zaèal som hovori o troch otázkach, ale hádam by som o tom mal radšej hovori ako o troch skupinách otázok.
Prvá otázka by mohla by: „Kvôli èomu si nešastný?“ V istom zmysle je to jednoducho zaèiatok. Teda keby vo¾akto za mnou prišiel, vyzeral by sklesnuto a zaèal by opisova svoju situáciu, vtedy prvá otázka, ktorú by sme sa mohli opýta, by bola: „Kvôli èomu si nešastný?“ Jeho odpoveï by mohla by manželka, obchodný partner, kariéra, auto. „Kvôli èomu si nešastný?“
Ïalšia otázka, ktorá vychádza z otázky „kvôli èomu si nešastný“, je otázka na ujasnenie, ktorá patrí do akejsi podskupiny tej hlavnej otázky „kvôli èomu si nešastný“. Vo¾akto by odpovedal: „Moja manželka“. – „Ako to myslíš?“ – to je druh otázky, ktorý by sme použili na ujasnenie. Môže to ma ve¾a rôznych podôb. „Kvôli èomu si nešastný?“ – „Som nešastný kvôli svojej manželke.“ – „Ako to myslíš?“ Touto otázkou myslíme: „Ako to myslíš, že si nešastný kvôli svojej manželke? Èo konkrétne máš na mysli?“ Mohol by odpoveda: „To, ako varí jedlo.“ Mohol by odpoveda: „Jej sexuálny vzah so mnou.“ Alebo by mohol poveda: „To, ako jedná s mojimi rodièmi.“ Alebo: „Ako zaobchádza so zvieratami.“
Iný spôsob ako poveda „ako to myslíš“, je: „Keby si uviedol nejaký príklad, aký by to bol?“ „Som ve¾mi nešastný kvôli situácii v mojej práci.“ – „Keby si uviedol nejaký príklad, aký by to bol?“ – „Och, som nešastný z toho, ako so mnou zaobchádza šéf.“ – „O èom napríklad hovoríš?“ – „Som nešastný z nespravodlivého platového ohodnotenia.“
Èo sme sa nauèili a uvedomili si, je, že to, èomu veríme a z èoho sme nešastní, sa stane zrejmým a vyjde na povrch cez konkrétne príklady, cez podrobnosti. Mohli by sme do nekoneèna hovori všeobecne, ale najlepší spôsob, ktorým si môžeme sprístupni naše presvedèenia, je pozrie sa úplne konkrétne, ako fungujú. Preto sa pýtame otázku na ujasnenie: „Ako to myslíš?“ Alebo: „Keby si povedal nejaký príklad, aký by to bol?“
Sú aj ¾udia, ktorí sa púšajú do rozhovorov bez toho, aby sa vôbec zaoberali nejakými otázkami. ¼udia mi hovorievajú: èo robi, keï vo¾akto rozpráva nesúvislo a nezdá sa, že by hovoril èoko¾vek o tom, že by bol nešastný, ani nemá žiadnu otázku o tom, èo robí? Takíto ¾udia vám porozprávajú celý svoj životný príbeh. Ale v istom bode im možno položi takú istú otázku v inej podobe: „Preèo o tom teraz rozprávaš?“ Keï vo¾akto ku mne prišiel, aby rástol, vo¾aèo sa nauèil, stal sa šastnejší, a keï pri tomto zámere robí vo¾aèo také, má na to asi nejaký dôvod. Možno môže by užitoèné spýta sa na ten dôvod. „Preèo si sa rozhodol hovori práve o tomto?“ „Preèo o tom teraz rozprávaš?“ Nièím sa to nelíši od otázky na ujasnenie. Usilujem sa mu pomôc, aby hovoril o svojich otázkach a o tom, èo rozoberá, konkrétnejšie.
Iný spôsob, ako sa dá položi otázka, ktorý tiež spadá do sféry prvej skupiny „kvôli èomu si nešastný“. Obèas býva èlovek pri opise situácie ve¾mi presný, ale v rámci opisu tej situácie nie je nijaká zmienka o jeho osobnej reakcii na òu. „On urobil to. Ja som urobil to. On urobil to. Potom som ja šiel tam. On urobil tamto.“ A otázka – opä „kvôli èomu si nešastný“, ale keï èlovek vôbec nevyjadril, že je nešastný – by mohla by: „Ako si sa vtedy cítil?“ Alebo: „Èo si vtedy cítil?“ Znovu robíme všetko pre to, aby sme upriamili pozornos na záležitos, o ktorú naozaj ide. „Ako sa cítiš teraz, èo sa týka tej záležitosti?“
Spomínal som vám, že keï je èlovek šastný, nemá nijaké otázky. Všimol som si, že ¾udia ve¾mi èasto hovoria o veciach, v ktorých majú otvorené otázky. O svojich reakciách, o svojich pocitoch. Preto otázka „ako sa vtedy cítiš“ je pre nich èasto ve¾mi vhodná a užitoèná. Lebo aj to bol èiastoène dôvod, preèo o tom hovorili. Keï to tu vytiahli na svetlo sveta, je to zrejme èosi, èo by mali v úmysle s tebou rozobera.
Prvá skupina otázok: „Kvôli èomu si nešastný?“. Otázky na ujasnenie: „Ako to myslíš?“, „Keby si povedal nejaký príklad, aký by to bol?“, „Ako presne sa vtedy cítiš?“, „Preèo si si vybral, že teraz budeš hovori o tomto?“. Takže máme „èo“.
Keï už máme sprístupnené „èo“, pokraèujeme ïalšou skupinou – „preèo“. „Som nešastný.“ – „Kvôli èomu si nešastný?“ – „Som nešastný kvôli pomerom v zamestnaní.“ – „Èo konkrétne a na tom znepokojuje?“ Alebo: „Keby si povedal príklad toho, èo a znepokojuje, aký by to bol?“ – „Hm , z èoho som naozaj nešastný je to, že ma slabo platia.“ – „Preèo si z toho nešastný?“ – „Aha, lebo to znamená, že ma neoceòujú.“ Ïalšia otázka na ujasnenie: „Ako to myslíš, že a neoceòujú?“ – „Nuž, keby ma oceòovali, a keby uznávali všetky moje vlohy, platili by mi o 50 dolárov týždenne viac.“
Takto sme sa dostali z celej záležitosti „èo“ do bodu, keï sa pýtame „preèo“. Zistili sme, že to, „preèo“ je èlovek nešastný, má v tomto prípade èosi do èinenia s tým, ako èlovek prežíva svoju hodnotu ako ¾udskej bytosti, ktorá nie je uznaná. Ale v tej druhej skupine otázok „preèo si nešastný“ máme opä otázku na ujasnenie, ktorou v tomto prípade opä môže by otázka: „Ako to myslíš?“
Iný spôsob, ako naformulova tú otázku, je: „Èo a na tom robí nešastným?“ Lebo keï èlovek poèuje „preèo si nešastný z toho, že nie si dobre platený“, obèas si vie ¾ahšie pre seba zodpoveda otázku: „Èo konkrétne a na tej veci znepokojuje?“ Alebo: „Èo konkrétne a na tej veci robí nešastným?“ Ale všetky tieto otázky vychádzajú zo snahy sprístupni „preèo“ – a ujasni to.
Ak použijeme tento malý príklad, ktorý som predostrel, tak tým „preèo“ je: Keby ma oceòovali ako ¾udskú bytos a naozaj oceòovali všetky moje vlohy, platili by mi o 50 dolárov týždenne viac. Ïalšou otázkou by bolo: „Veríš tomu?“ Odpoveïou by, predpokladám, mohlo by: „Áno, verím.“ Inou možnosou alebo pokraèovaním po tej otázke by mohlo by: „Preèo tomu veríš?“, alebo „Preèo veríš tomu, že keby ¾udia uznali tvoju hodnotu a tvoje vlohy, že by ti preto platili týždenne o 50 dolárov viac?“ Vyšli sme z hmlistého pocitu nešastia a prišli sme k ove¾a konkrétnejšiemu dôvodu, preèo som nešastný, k presvedèeniu, ktorým spôsobujem to, že som nešastný. Keï sa pýtame: „Preèo tomu veríš?“ Alebo: „Veríš tomu?“ Vtedy dávame niekomu príležitos, aby sám sebe pomohol tým, že si nájde dôvody, preèo je nešastný – konkrétne dôvody na to, aby mal také presvedèenie.
Èasto ¾uïom nie je jasné, pod¾a èoho by sa mali rozhodnú, èi sa opýta: „Preèo tomu veríš?“ alebo skôr „Veríš tomu?“ Zdá sa mi, že to súvisí s tým, aký máme v rámci celého procesu zmysel pre postupnos. Ve¾a ráz, keï dôjdeme k nášmu presvedèeniu, vídavam ¾udí akosi vyplašených, alebo s istým zvláštnym výrazom v tvári, ako vyjadrujú povedzme: „Keby mu na mne záležalo, tak by...“ A zrazu sa zaseknú v polke. Iba to, že si to presvedèenie uvedomia, pozmení istým spôsobom ich poh¾ad na to presvedèenie. Keï ich poèúvaš, ako postupujú v jeho objasòovaní, vidíš, že otázka by mohla by: „Veríš tomu?“ – pretože sa skoro zdá, že si sami túto otázku kládli, keï to presvedèenie vyjadrovali.
¼udia èasto povedia: „Keby mu, ale, do pekla, na mne záležalo, urobil by to!“ Z tejto vety môžete poèu, že to nespochybòujú. Iba vykladajú postupnos svojich presvedèení. Vtedy sa môžeme pýta iným spôsobom, lebo sme nezaèuli, že by vyjadrované presvedèenie zároveò kládli pred seba ako otázku: „Aha, jasné, preèo tomu veríš?“ Touto otázkou sa pýtame na dôvody. To „preèo tomu veríš“ neznamená, že také presvedèenie by si nemal ma, alebo že to nie je dobré presvedèenie. Znamená to jednoducho iba: „Preèo tomu veríš?“
Pri takomto priebehu sa èasto stávajú dve veci. Jedna nastáva, keï èlovek zistí, že nevie, preèo tomu verí. Vtedy sa zvyèajne pýtavame otázku: „Keby si si tipol, aká by bola odpoveï?“ Touto otázkou sa pýtame na presvedèenia. Slúži ako otázka na ujasnenie alebo na u¾ahèovanie dialógu. Možno sa ju opýta aj na akomko¾vek inom mieste v dialógu. Dôvodom, preèo sa pýta túto otázku, môže by to, že èasto bývame ustarostení a napätí, keï máme naozaj vyloži na stôl dôvod nášho konania. Alebo sa bojíme, že sa nám to nebude páèi, alebo si ani nechceme pripusti to, o èom premýš¾ame, lebo by to mohlo by príliš strašné. Keï sa opýtame otázku „keby si si tipol, aká by bola odpoveï“, je to takmer ako: „Ach, ja sa môžem oslobodi od napätia, ¾udkovia, veï si idem iba tipnú.“ A tak si tipnem.
Nádherné na tipovaní je to, že tip zvykne by vždy tým skutoèným dôvodom. Všimol som si, že keï sa vo¾akoho spýtam: „Keby si si tipol, aká by bola odpoveï?“ A on odpovie: „Nuž, keby som si tipol, èo cítim vo vzahu ku svojej svokre, eh, myslím, že by som ju najradšej zabil.“ Toto je tip – nevedel, preèo má èudný pocit zo svojej svokry. Ïalšia otázka je potom: „Preèo to tak cítiš?“ A èo som si všimol, je, že èlovek úplne vždy pokraèuje od tipu v náväznosti ïalej. Nikdy nikto nezaprotestoval: „Nepýtaj sa ma ïalšiu otázku, lebo to bol iba tip.“ Akosi v okamihu, keï poèujú svoj tip, v istom zmysle vnímajú priliehavos svojho výroku k tomu, èo cítia a èo si myslia, a zároveò majú vô¾u ís ïalej. Poveda „skús si tipnú“ je spôsob ako v dialógu umožni druhým èi sebe poveda si: „Poèuj, nemusíme to všetko bra až tak príliš vážne! Môžeme sa s tým jednoducho pohra a pozrie sa, èo z toho vzíde.“ Je to spôsob, ktorým si dávame príležitos na to, aby sme opustili èoko¾vek, èo zadržiava našu odpoveï, a aby sme jednoducho nechali odpoveï zo seba vyjs – a potom pokraèovali v dialógu.
S èím sa ešte stretávame, keï sa zaoberáme niekým, kto sa usiluje vysvetli dôvody svojich presvedèení (otázky „preèo tomu veríš?“ alebo „veríš tomu?“): mnoho našich presvedèení sme si osvojili, doslova prebrali od vo¾akoho iného – bez toho, aby sme mali systém svojich vlastných dôvodov, preèo sme si ich osvojili. Preto èasto, keï sa vo¾akoho opýtame „preèo tomu veríš?“, nemá nijaký dôvod. Aj keï nad tým premýš¾a, nedokáže na žiadny dôvod prís. Vtedy by jednou otázkou mohlo by: „Keï nemáš nijaký dôvod na to, aby si tomu veril, chceš tomu veri ïalej?“ – èo je priama reakcia na vyjadrenie toho, èomu verí.
Ove¾a èastejšie však ¾udia hovoria: „Neviem. Ja neviem.“ Vtedy iným spôsobom, ako prekroèi prah týchto dverí, môže by to, èo považujeme za tretiu alternatívnu otázku: „Èoho sa obávaš, že by sa stalo, keby si už viac nebol z toho nešastný? Èoho sa obávaš, že by sa stalo, keby si tomu prestal veri?“ Èasto, keï to vyzerá, že dialóg viazne, toto prináša odpoveï. Niekedy bývame nešastní najmä z ve¾mi konkrétnych dôvodov a máme presvedèenia, ktoré nám pomáhajú sa o seba stara a chráni sa. Otázka „èoho sa obávaš, že by sa stalo, keby si tomu prestal veri, keby si už viac nebol z toho nešastný?“ by mohla prinies napríklad odpoveï: „Keby som z toho nebol nešastný, nestaral by som sa o seba.“ „Keby som z toho nebol nešastný, spravil by som to znovu.“ „Keby som z toho nebol nešastný, nevedeli by, že to myslím vážne.“ – „Dobre. Preèo tomu veríš?“ Takáto otázka im umožní, podobne ako tipovanie, prekroèi prah dverí a porozumie, preèo veria tomu, èomu veria, alebo ako využívajú to, èomu veria, alebo preèo sú nešastní z toho, z èoho sú nešastní, a ako využívajú to, že sú nešastní.
Vráme sa naspä. Javí sa to tak, že máme tri hlavné skupiny otázok. Kvôli „èomu“ si nešastný? „Preèo“ si z toho nešastný? A potom skupina: „Preèo tomu veríš?“ – a rôzne otázky, ktoré sú s tým previazané: Èomu veríš, že by sa stalo, alebo èoho sa obávaš, že by sa stalo, keby si tomu prestal veri, alebo keby si už viac nebol z toho nešastný?
Takže alternatívna otázka „èoho sa obávaš, že by sa stalo...“ je v skutoènosti otázkou na ujasnenie v rámci tretej skupiny a v istom zmysle sa nièím nelíši od: „Ako to myslíš?“ alebo „Keby si povedal nejaký príklad, aký by to bol?“
Dôležitá vec, ktorú treba ma na mysli, keï sa s vo¾akým delíme o otázky alebo keï dávame dar otázky druhým a sebe, je vedomie toho, že neexistuje žiadna primeraná odpoveï. Naozaj tomu verím a skutoène som videl, že neexistuje žiadna predvídate¾ná odpoveï. Každý èlovek má svoju vlastnú odpoveï. Napríklad si spomínam na skupinu, s ktorou sme pracovali toto leto. Bola tam jedna žena, s ktorou som mal dialóg a keï som sa jej opýtal: „Preèo tomu veríš?“, vždy sa na mòa pozrela, že: „Ako sa môžeš pýta takú otázku? Myslela som, že to, èo som práve povedala, je tak pevne dané, také skutoèné, že sa to nedá spochybni. Zdá sa mi to priam strelené, že by si sa mohol na to pýta.“ Ale potom tak, ako to bolo pre òu typické, sa na mòa usmiala a pokúsila sa nájs dôvod, preèo by tomu mohla veri. A vždy ho našla. Nezáleží na tom, ako samozrejmé sa ti zdá presvedèenie, ktoré vo¾akto druhý vyjadril, alebo ako samozrejmé sa ti zdá tvoje presvedèenie, ktoré vyjadruješ ty sám. Otázka je vždy spôsob, ktorým môžeš h¾ada dôvody, a každé presvedèenie môže by otvorené otázkam. Otázka nehovorí niè o tebe za to, že tomu veríš. Je to opä, ako sme o tom už hovorili, iba príležitos.
Ïalšia vec, ktorú mávame na mysli. Keïže v dialógu vo¾by je skúmajúci tým, kto má najlepšie odpovede, tak moja obvyklá reakcia, keï sa on opýta otázku mòa, je, že mu otázku vrátim naspä. Láskavo, milujúco. „Èo si myslíš ty, èo by som mal urobi?“ – „Èo si myslím ja, èo by si ty mal urobi, keby som mal nejaký nápad, by bolo to, èo by som urobil v tej situácii ja, ale v skutoènosti len ty najlepšie vieš, èo by bolo pre teba najprimeranejšie èi najschodnejšie. Tak by možno bolo úèelnejšie, keby si na tú otázku odpovedal ty.“ Alebo: „Nebol by si aj ty nešastný, keby sa ti to stalo?“ – „No, keby som bol nešastný, bol by som nešastný z mojich vlastných dôvodov. Možno by bolo skôr prínosné, keby si mohol zisti sám pre seba, aké sú tvoje dôvody.“
To nie je odmietnutie toho, èo ten druhý hovorí. Nie je nutné hovori: „Ja by som z toho nešastný nebol. Ty si z toho nešastný. S èím máš teda problém?“ Je to spôsob, ako si to viac pripusti. „Áno, možno by som z toho bol nešastný, viem si to predstavi, ale bol by som nešastný zo svojich vlastných dôvodov. Takže keï sa ty cítiš z toho nešastný, aké sú tvoje dôvody?“ Vždy nechávame odpoveda ich samých. Vždy im istým spôsobom otázku ponechávame.
Tu by sme sa mali spýta, preèo to tak robíme. Mohli by sme povrchne odpoveda: Lebo je to taká technika. Je to proces vo¾by, dialógový proces. Ak to robíte z toho dôvodu, tak by ste to mali hlbšie preskúma. Ja to robím preto, že skutoène viem, že iba ten druhý má odpoveï. Skutoène viem, že vie, èo je pre neho najlepšie. Takže to nerobím ani tak preto, že by som postupoval pod¾a nejakej techniky. Robím to, pretože viem, že je to to najlepšie miesto, na ktorom môžem v tejto výmene pre seba a pre toho druhého stá. A naozaj viem, že on tie odpovede má. Preto mu tú otázku vraciam. Nie preto, že by som sa na nieèo hral. Nie preto, aby to zodpovedalo skostnatenému modelu, ktorý mi vo¾akto dal.
Keï vám to teraz vysvet¾ujem, robím to s malým zaváhaním, lebo nechcem, aby ste si z toho spravili model, ktorý je skostnatený, neohybný, ktorý by viac zodpovedal nauèenému stereotypu, než aby zodpovedal a) vášmu postoju a b) tomu, èo bytostne viete. Keï vychádzate z milujúceho, prijímajúceho a nesúdiaceho postoja, a ak na základe svojho vlastného zistenia viete, že každý z nás skutoène vie, že každý z nás je svojím najlepším odborníkom, že každý z nás má pre seba samého tie najlepšie a najjasnejšie odpovede, potom tento „model“ bude skôr opisom toho, èo budete robi, než predpisom. Takto to bude vychádza z prirodzenej pozície, nie zo skostnatenej, nie z nabif¾ovanej, nie z takej, ktorá je daná predlohou pod¾a toho, ako to robí niekto iný.
Posledná otázka. Posledná otázka, ktorá sa zvykne vyskytova v niektorých dialógoch, nie však vo všetkých, je otázka: „Èo by si chcel?“ Ak hovorím nie vo všetkých dialógoch, tak je to preto, lebo ve¾mi èasto si èlovek, keï je šastnejší, zároveò ujasní, ako sa chce v danej situácii zachova a èo chce urobi. A tiež preto, lebo vo vo¾aktorých skúmaniach èlovek nemá zámer formulova alebo ujasni si, èo chce. Iba sa usiluje by za istých okolností šastnejší.
Ale pre vo¾akoho, kto povie: „Som vo svojom manželstve naozaj nešastný. A chcem sa rozvies.“ – pre neho to je podstata jeho skúmania. „Chcem da výpoveï v práci.“ „Chcem sa uchádza o nové zamestnanie.“ „Chcem robi stovky iných vecí.“
Na otázku „èo by si chcel“ býva ve¾mi ažké odpoveda, keï je èlovek nešastný a plný strachu. Je to predovšetkým preto, lebo vtedy našou odpoveïou nie je to, „èo chceme“, ale to, „èo nechceme“. Nehovoríme vtedy o smere, kam sa chceme ubera, ale èastejšie o smere, odkia¾ sa chceme dosta. Ak poviete vo¾akomu, kto je naozaj naštvaný na svoju prácu, „èo by si chcel?“, tak najskôr povie: „Chcem da výpoveï, chcem sa odtia¾to dosta preè!“ To nie je jasné vyjadrenie toho, èo by chcel. Je to jasné vyjadrenie toho, èo nechce a odkia¾ sa chce dosta preè.
Takže ak sa rozhodneme opýta sa túto otázku, je to zvyèajne na konci dialógu, keï stav nešastia nie je viac problémom èi otázkou a skúmajúci má skutoènú pohodu. Vtedy tá otázka máva ove¾a, ove¾a väèší zmysel. Ale túto otázku by som nazval skôr ako doplòujúcu k celému dialógu. Ten sa v zásade z h¾adiska metódy procesu vo¾by ako takej toèí okolo troch základných otázok – „èo“, „preèo“, „preèo tomu veríš“ – a otázok na ujasnenie.
Keï ste ako skupina poèúvali dialógy a keï ste ich jeden s druhým robili, keï ste poèúvali spoloèníka, èasto ste poèuli seba èi druhých klás otázky a zdalo sa, akoby boli dve, tri, devä, devästo otázok, tisíc otázok, ktoré vyzerali každá ve¾mi odlišne. Èím sa líšia, to je obsah. Ako sa postupne v dialógu vo¾by udomácòujeme, zaèína sa do ve¾kej miery podoba bežným rozhovorom. Ale aj pri hovorovej podobe otázok, tieto otázky môžu by zvyèajne tiež zaèlenené do jednej z týchto kategórií. V tom je tá krása! Krása toho, o èom hovoríme, je v tom, že je to pozoruhodne jednoduché. Paradoxne žijeme v spoloènosti, ktorá oceòuje komplikovanos, ktorá oceòuje gigantickos, nazerá na veci ako na príliš mnohostranné. S takýmto poh¾adom si pri h¾adaní odpovedí na mnohé naše otázky èi takzvané problémy vieme pripravi neobvykle ažké chvíle aj vtedy, keï sa usilujeme pochopi tie najzjavnejšie a najjednoduchšie riešenia. Jedna z vecí, z ktorých máme rados a žasneme nad nimi, je tá, že to, o èom hovoríme, je od úplného základu ve¾mi jednoduché. Proces sám o sebe, jednoduchý sokratovský dialóg, ktorý sa odvíja z troch základných otázok, je až do dôsledkov zarážajúco jednoduchý. Oèarujúco jednoduchý.
Problém pochopi tento model (ak by sme to chceli nazýva modelom) netkvie v òom samom, ale v skutoènosti èastejšie tkvie tam, kde sa my sami cítime nepríjemne, tkvie v otázkach spojených s naším vlastným postojom. Keï vo¾akto povie: „Hej, chcem sa nauèi tie otázky, chcem by vyuèeným dialógovým spoloèníkom, chcem by uèite¾om procesu vo¾by.“ – vtedy nikdy nehovoríme o tom, ako sa nauèi tieto otázky, ale o tom, ako by šastný. Pretože ja tu môžem sedie pä rokov a môžeme znovu a znovu a znovu prechádza tieto otázky, ale nebudú vám dáva ve¾mi zmysel, a o to menej èloveku, s ktorým by ste boli, ak by ste vychádzali z posudzovaènej pozície, ak by ste vychádzali z neprijímajúcej pozície. Preto centrom pozornosti aj pri preberaní práve tejto oblasti, o ktorej hovoríme, nie je, aby ste sa stali „uèite¾mi“, èi „vyuèenými dialógovými spoloèníkmi“, ani to, aby ste mali „skutoèné otázky“ èi „správne otázky“. Správne otázky v skutoènosti neexistujú. Môžu by otázky, ktoré sú úèinnejšie ako iné.
Hovorím vám to, aby keï budeme spolu navzájom pracova, keï budeme robi dialógy alebo èoko¾vek, èo si vyberieme, môžete to využi pre lepšie porozumenie a zároveò ïalšiu cestu ako porozumie, akým spôsobom vaše posudzovanie, vaše pocity týkajúce sa obviòovania a oèakávaní môžu prenika do toho, èo robíte. Môžete to využi ako ïalšiu príležitos na sebauvedomovanie a na to, aby ste boli šastnejší. A to je všetko, na èom naozaj záleží.
Viac o dialógu vo¾by možno nájs na stránke Option Institute: www.option.org/library/
Dialógu vo¾by sa Barry Neil Kaufman venuje najmä v knihách:
• Giant Steps
• To Love Is To Be Happy With
• PowerDialoguesSM