Ahoj, kamaráti a kamarátky!

Je to ale doba, čo som nenapísal žiadny update, čo? Po súkromných linkách mi už viacero ľudí naznačilo, že sme akosi prestali dodávať čítací materiál :-). Nuž hej. Chvíľku som rozmýšľal, čím to je. Hanbíme sa za to, že sa nám teraz veľmi nedarí? Alebo sa nám jednoducho nechce? Po zvážení všetkých možností, ktoré mi napadli, som prišiel k jednoduchému záveru - nestíhame :-).

Existujú rôzne druhy nestíhania, vlastne každý keď použije toto dnes tak obľúbené slovíčko, myslí niečo trochu iné. Niekto nestíha, pretože pracuje 12 h denne (skutočný dôvod - je workoholik), iný preto, lebo má množstvo aktivít (skutočný dôvod - iné priority). Naše nestíhanie je hlavne o tom, že máme doma niekoľko tvorov, na ktorých je potrebné stále dohliadať a z ktorých niektoré vyžadujú neustálu pozornosť... Tým sa však nesnažím zbaviť zodpovednosti - naopak, tieto (po)tvory sme si poväčšine sami vybrali, takže nestíhame celkom dobrovoľne :-).

Žijeme proste časovo a fyzicky ešte náročnejší život, než sme žili doteraz, a to platí najmä o poslednom roku. Johanka je nádherné dieťa, komunikujúce aj za Robiho (kecá neskutočne) a vo svojich dnes takmer dvoch rokoch vyžaduje 120 % pozornosti každého z nás. Zostávajúcich 110 % venujeme Robimu a sem-tam ostatným veciam :-) (ja viem, tie čísla celkom nesedia, ale približne odrážajú realitu nášho života). Zároveň máme jedno z najťažších období: Megi prechádza dobrodružnými výzvami, ktorými vás nebudem podrobne zaťažovať, ale kapitoly posledného roka jej života nesú názvy:

• "Zlomený prst na nohe" (alebo "Johanku nosiť nemôžem"),
• "Sused" (alebo "Ako sa môže raj obrátiť v peklo"),
• "Únava" (alebo "Mám vás rada a budem u vás bývať"),
• "Pokazený chrbát a zlomená kosť v ruke" (alebo "Nech žije Murphy!").

Z vonkajších okolností sa zdá, že všetko sa se... kazí. Čo sa týka nášho programu, uvedomil som si, že už dosť dlho sa len tvárime, že bežíme Son-Rise program. Skutočný program vyzerá inak, než to, čo simulujeme (to však nie je zlá správa: jej dobrá časť je, že keď budeme chcieť, vrátime sa k skutočnému programu). No a v poslednom období sa nám program rozpadol úplne - dobrovoľníčky (stále skvelí ľudia) postupne takmer všetky poodchádzali. Nedivím sa - program potrebuje k svojmu životu tímové stretnutia a jasný cieľ, na ktorom sa pracuje - a to sme neboli schopní dodať.

Zároveň za seba môžem povedať, že fakt náročného života nemusí znamenať, že ho vnímame zle. Ja som si doprial jednu veľkú odmenu - absolvoval som "dospelácky" kurz Optimal Self-Trust v Option Institute. Bol to môj prvý (a určite nie posledný) kurz, ktorý nie je o Son-Rise, ale zaraďuje sa do kategórie "osobný rast". Aj keď... je trochu diskutabilné, či je alebo nie je o Son-Rise: je o filozofii, ktorá viedla k Son-Rise a okrem toho, kým nepomôžeme sebe, určite nepomôžeme ani našim deťom. Ja som si tam vyriešil nejaké veci, ktoré ma trápili dlhodobo, čo má dopad na moje vnímanie sveta - verím, že dopad trvalý. Je aj pre mňa neuveriteľné, ako môže tak jednoduchá záležitosť ako je zbavenie sa nejakého konkrétneho strachu, zmeniť prežívanie vecí :-). Viac podrobností sa sem bohužiaľ nezmestí, je to ale celé o filozofii, o ktorej je čo-to aj na týchto stránkach - akurát že je úplne iné žiť ju, než iba o nej špekulovať :-).

Robi má teraz obdobie, keď ho veľmi baví chodiť do školy. Tam máme skvelú učiteľku, ktorá sa mu venuje. V skutočnosti trošičku pričuchla k tomu, o čom je Son-Rise, takže máme veľmi podobné postoje. A tak je teraz pre neho čo sa týka učenia dôležitejšia škola, než náš (nebežiaci) program. Jeho definitívne zbavenie sa plienok zostalo zachované (k plienkam sa už nevrátime), ale perieme opäť pomerne často :-). Zatiaľ u Robiho pretrváva typický postoj - keď ma silno motivujete, robím zázraky. Keď poľavíte, poľavím tiež.

Jednu vec som si na spomínanom kurze ale sám pre seba uvedomil. Všetky problémy, ktoré máme, všetky prekážky, ktoré sa nám postavia do cesty, môžu byť to najlepšie, čo nás postretlo. Veď nakoniec, na čo je život? Aký je jeho cieľ? To si, samozrejme, musí zodpovedať každý za seba, ale pre mňa je odpoveď - rásť. Rásť čo najbližšie k tomu, čo sa tak nepresne označuje slovom Boh, aj keď nevieme presne, čo On (alebo Ona) vlastne je, ale čoho základným atribútom je láska. A ak je to tak, tak čo nám v tomto raste pomáha? Odpoveď, na prvý pohľad paradoxná, je - problémy. Keby sme prežili celý život bez vecí, ktoré sú pre nás výzvou, je dosť pravdepodobné, že by sme žili plytko a vlastne by sme sa nič nenaučili, nikam nevyrástli. Teda - možno nie každý, ale ja áno :-). A tak to, čo sa nám postaví do cesty a čo sa javí ako problém, je vlastne jedinečná príležitosť k rastu. Problémy sú iba prezlečené príležitosti... Wow!

A nakoniec, ak ste to, čo som napísal v predošlom odstavci, strávili, toto už možno nestrávite :-). Pre mňa je to ale veľmi zaujímavý, a hlavne nový pohľad: je to, čo som napísal, pravda? Je pravda, že problémy sú v skutočnosti príležitosťami? Aj keď tomu verím, nemyslím, že to je pravda. Pravda je zložitý pojem, býva často paradoxná - veci bývajú často dobré a zároveň zlé... alebo možno ešte skôr - veci sami o sebe možno nie sú ešte dobré ani zlé. Udalosť je udalosťou - či ju vidíme ako problém alebo príležitosť, je na nás - túto jej hodnotu si pre seba určujeme sami našim pohľadom, našim uchopením. Zlomená ruka? Hrozné... alebo - príležitosť naučiť sa s tým žiť. Život, v ktorom počítame doslova každú minútu a večer padáme mŕtvi to postele? Príšerné... alebo - super, ak prežijeme toto s úsmevom, prežijeme všetko. Žiadne ďalšie peniaze na špeciálne terapie? To je naozaj zlé... alebo - možno je to výborná príležitosť ujasniť si priority. A nakoniec - špeciálne dieťa? Možno to nie je prekliatie, možno sme neskutočne poctení. Vďaka nemu nachádzame tých najlepších priateľov a žijeme omnoho skutočnejší život.

Možno sú dva rôzne pohľady na tú istú vec iba rôznymi zložkami pravdy. Ale možnože samotný pojem pravdy je v tomto kontexte zbytočný. Mám na výber a je na mne, ako udalosť uchopím. Dôležité ale je, že jeden pohľad ma povedie k vnímaniu, kedy budem nejakým spôsobom nešťastný (smutný, nahnevaný, sklamaný, zronený... doplňte podľa vlastného výberu) a druhý pohľad ma povedie k omnoho šťastnejšiemu vnímaniu vecí a života.

A keď sa vrátim - ak je cieľom rásť k láske, tak verím, že tá časť pravdy, ktorá ma vedie k šťastnému pohľadu na život, mi v tom pomáha. Smútok, hnev či frustrácia majú tú vlastnosť, že mám tendenciu sa v nich utápať a nemám potom energiu žiť. Lásku žijem vtedy, keď som šťastný. Zameriam sa preto na tú časť pravdy, ktorá ma povedie k šťastnému vnímaniu vecí. Hm, nie je to ale pragmatický postoj k pravde...? Asi áno. Ale funguje :-).