Keby ste ma stretli v roku 1985, ani by vám nenapadlo, že trpím depresiou. Aj keï som každé ráno vstávala s tým istým pocitom – „Bože, ïalší deò, ktorý treba preži“ – behom pätnástich minút som zvyèajne dokázala nájs nieèo, na èo som sa mohla teši. Ale hoci som sa niekedy dokázala presvedèi, že žijem život radostne, vždy som si bola vedomá toho, že kráèam po tenkom ¾ade.

Aj malý neúspech – hádka s jednou z mojich dcér alebo šéfova kritika – ma dokázali strhnú do priepasti, ktorá na mòa neustále èíhala. Nezáležalo na tom, že som na depresiu nemala žiadny skutoèný dôvod – milovala som svojho muža, naše dve dcéry, svoju prácu novinárky. Rôzne terapie ako psychoanalýza, rodinná terapia, párová terapia a workshopy osobného rastu ako EST behom dlhých rokov úspešne upravili moje správanie a zmiernili symptómy – všetky okrem jedného: každé ráno som stále musela nájs dôvod pre žitie.

Na èas som rezignovala a žila som s tým, èo môj terapeut oznaèil ako endogénnu depresiu (to znamená depresiu neznámeho alebo biochemického pôvodu). Ale keï aj moje mladšie diea odišlo študova na vysokú školu, zistila som, že si nedokážem uži svoju novonájdenú slobodu, kým nenájdem spôsob, ako si u¾avi od toho ažkého bremena smútku. Môj muž, psychiater, ma odporuèil ku kolegovi, ktorý mi predpísal antidepresíva. Prvá pilulka, ktorú som skúsila, spôsobila, že som štyridsaosem hodín nemohla spa, druhá ovplyvnila moju náladu, takže som sa rozzúrila aj z najmenšej drobnosti. Tretiu som neskúsila. Rozhodla som sa, že budem radšej v depresii.

Potom som sa dopoèula o Inštitúte a spoloèenstve vo¾by (Option Institute and Fellowship). Vedela som o zakladate¾och tohto centra osobného rastu – Samahrii Lyte Kaufmanovej a Barry Neil Kaufmanovi z ich bestselleru a následného filmu „Son-Rise: Zázrak pokraèuje“, ktorý popisoval ich nekonvenènú, ale šokujúcu terapiu ich autistického syna. Priblížili sa k svojmu synovi s postojom lásky a akceptácie a jemne postupne dostali tohto chlapca z temnoty. Dnes je to milujúci mladý muž s IQ takmer génia. Behom ïalších rokov Kaufmanovci podobne vylieèili ïalšie deti, vrátane svojich troch detí, ktoré si adoptovali z prostredia, kde boli týrané a opustené. Keï som zistila, že táto dvojica dnes uèí v centre v západnom Massachusetts – menej ako tri hodiny cesty z môjho domu, bola som nadšená. Navyše, popri práci s demi so špeciálnymi potrebami a ich rodinami pomáhajú ¾uïom dosiahnu podobné „zázraky“ vo svojich vlastných životoch.

Základom práce Kaufmanovcov je metóda sebaskúmania a lieèiacieho procesu, ktorú volajú dialóg procesu vo¾by (Option Process Dialogue), v ktorom pomáhajúci, ktorého volajú spoloèník, pracuje s èlovekom tak, že mu namiesto diagnózy alebo rady ponúka jednoducho lásku a podporu. Východiskový bod je, že v prostredí bezhraniènej akceptácie dokážeme odhali svoje vlastné odpovede. V dialógu kladie spoloèník jemné a nedirektívne otázky s cie¾om odhali roz¾ahlú a zložitú štruktúru presvedèení, ktoré sú základom nášho správania. Kým tieto presvedèenia zostávajú nevedomé, majú obrovský dopad na to, ako sa cítime a ako konáme. Avšak Kaufmanovci veria, že keï dokážeme pochopi, preèo sme dospeli k záverom, ktoré máme, môžeme sa rozhodnú zmeni presvedèenia, pocity a správanie, ktoré nás v živote oslabujú èi hatia naše plány.

* * *

Zdalo sa to by pridobré na to, aby to bola pravda, ale pokus nájs seba samu stál za obe nieko¾kých dní. A tak som jedného popoludnia na jeseò 1985 prišla do Inštitútu vo¾by na víkendový úvodný program.

Do Berkshires som prišla v svieže, zlaté popoludnie. Poèas vyba¾ovania sa v útulnej spálni, ktorú som mala zdie¾a s ïalšími dvoma úèastníèkami programu, som poèula hudbu potoka, teèúceho za hosovským domom. Krásna príroda bujných lúk v inštitúte èi jeho rybník, odrážajúci oblohu, sa zdali by dostatoènou odmenou za tento výlet. Ale ledva som stihla nasa scenériu, už bol èas zaèa prvú èas kurzu. Od štvrtka popoludnia do nede¾ného poludnia sme sa stretávali trikrát denne – asi 30 úèastníkov, sediac v kruhu na podlahe ve¾kej, kobercom prikrytej miestnosti.

Keï zaèala naša prvá lekcia, èlenka tímu menom Kaitryn Wertz nestrácala èas a hneï nám oznámila to, èo sme sa èoskoro nauèili, že je k¾úèové pre filozofiu vo¾by. „Šastie,“ povedala, „je vo¾ba, ktorú môžete urobi v akejko¾vek situácii.“ Okamžite sme to zaèali spochybòova. „Ako môžeš by šastná, keï a opustí manžel?“ „Èo keï je tvoje diea strašne postihnuté?“ „Èo keï máš nevylieèite¾nú chorobu?“ Kaitryn si naše námietky vypoèula a potom položila otázku: „Zvykne vám v takýchto prípadoch vaše nešastie pomôc v zvládaní situácie?“ Keï niektorí úèastníci odpovedali, že èasto ažili zo súcitu iných, Kaitryn sa spýtala: „Bolo potrebné by nešastný, aby ste získali ich podporu?“ Viac z nás odpovedalo, že sme presvedèení, že to, že sme nešastní, nás motivuje, aby sme si išli za tým, èo chceme. Ale Kaitryn vytrvala: „Je nutné cíti sa mizerne, aby ste to robili?“

To ma zarazilo. Nebola som si istá, èi je možné robi to aj inak. Nikdy som sa necítila v pohode, keï som od niekoho nieèo pýtala, jedine keï som bola zúfalo nespokojná so stavom vecí, ako boli. Z odporu èlenov mojej rodiny voèi mojim energickým žiadostiam o pomoc som bola vždy frustrovaná, ale teraz sa mi zdalo, že možnože ich negatívny postoj bol reakciou na môj hnev a nespokojnos.

Kaitryn pokraèovala o tom, ako sa mnohí už od detstva uèíme, že keï sme nespokojní, dosiahneme to, èo chceme. Èasto používame nespokojnos ako spôsob, ktorým motivujeme druhých, aby nieèo robili anebo nerobili, aj keï sa táto stratégia ukáže by kontraproduktívnou. S pomocou dialógu vo¾by, hovorila ïalej Kaitryn, je možné z poh¾adu dospelého èloveka preskúma viery a presvedèenia, ktoré máme z raných detských zážitkov a zmeni ich, ak zistíme, že nám už neslúžia. Ako súèas úvodného víkendového programu bude každý z nás ma súkromné dialógové sedenie s trénovaným facilitátorom. Nevedela som sa doèka.

Keï nastal èas môjho sedenia, zaèala som domnienkou: „Nemyslím, že by každý mal by šastný. Nemali by sme najprv nieèo urobi, aby sme si šastie zaslúžili?“ Môj spoloèník, ktorého úlohou je neposudzujúcimi otázkami nasledova sled mojich myšlienok, sa jednoducho spýtal: „Aká je tvoja odpoveï na túto otázku?“ Ja som bola tá, ktorá skúmala. Moja úloha bola pristúpi k tej èasti mòa, ktorá pozná odpovede. „Neviem,“ odpovedala som. „Ale myslím, že zlí ¾udia by rozhodne nemali by šastní.“

„Preèo si to myslíš?“

Treba poveda, že tento èlovek sa mi nevysmieval. Hoci jeho otázka bola o nieèom, èo sa mi zdalo by úplne jasné, videla som, že mi ju položil úplne úprimne. A predsa, keï som zaèala vysvet¾ova to, èo bolo zjavné, postupne som zistila, že stále reagujem na dávno minulý èas, keï som sa pýtala otca, èi ma miluje a on odpovedal otázkou, èi som niekedy urobila nieèo, èím by som si to zaslúžila. Ja som zaèlenila otcovu vieru do môjho hodnotového systému, ale nikdy som si neuvedomila, èo by som vlastne mala urobi, aby som bola hodná lásky. Niet divu, keïže láska a šastie sú o tom istom, že sa mi nikdy nedostávalo šastia.

* * *

Nasledujúce leto som sa zapísala na dvojmesaèný kurz Inštitútu vo¾by s názvom „Ži svoj sen“. Vrhla som sa do skupinových diskusií, robiac diablovho advokáta, odolávajúc príliš jednoduchým odpovediam, riskujúc svoje súkromie.

Poèas jedného doobedia nás Bears (ako ¾udia v inštitúte s láskou hovoria Barrymu) vyzval, aby sme pred skupinou podelili o nieèo z minulosti, èo sme vždy vnímali ako tak hrozné, že to nemôžeme prizna inému èloveku. Bola som prekvapená, keï som videla, ako sa tajomstvá každého, okrem tých mojich, zdali by nedôležité. K tým, ktorí sa zdali ma na seba tak vysoké nároky, ktoré sa nedajú dodrža, som cítila sympatie. Keï boli moje tajomstvá prijaté s rovnakým spolucítením, bola som pohnutá.

Jedenkrát Kaitryn navrhla, aby sme si navzájom priniesli ïalšie ráno darèeky – každý niekomu, koho si vyberie. Vzdala som sa troch vecí, aby som ïalší deò zistila, že som jedna z dvoch ¾udí, ktorí nedostali jediný darèek. Moje poèiatoèné pocity ublíženia a zavrhnutia prešli v nefalšovanú zvedavos, až som našla vysvetlenie a pochopila som, že image, s ktorým som vystupovala – image niekoho, kto nemá žiadne potreby – mal na ¾udí okolo mòa silný vplyv.

Na ïalšej lekcii som si navždy osvojila jednoduchú myšlienku: že nikto nemá moc dosiahnu, aby som sa nejako cítila, bez mojej spolupráce. „Ve¾mi èasto sa dozvedáme, akú ohromnú moc máme nad druhými,“ hovorila Samahria. „Vieme ich rozèúli, sú z nás chorí, bolí ich z nás hlava. Samozrejme, pod¾a toho istého metra nemáme ani my sami takmer žiadnu kontrolu nad svojimi emóciami. Je nám z druhých zle, podkopávajú našu sebadôveru, privádzajú nás do rozpakov. V skutoènosti to je ale naopak. Nikto nás nemôže privies k nejakým pocitom, kým to my sami nechceme.“

Jedného dòa sme boli vyzvaní, aby sme sa s ostatnými podelili o negatívne pocity voèi druhým úèastníkom, o posudzovania, ktoré sme pred nimi schovávali. Keï sa jedna žena zaèala sažova, že vždy chcem ma v rozhovore navrch, nevedela som pochopi, ako to stále môže takto vníma a pritom sa cíti by mojou priate¾kou. To ma primälo pozrie sa na moju vieru, že ¾udia, ktorí vidia moje chyby, ma nemôžu ma ve¾mi radi. V dialógoch, ktoré som mala dvakrát týždenne, som tiež pochopila, ako moje vlastné sebaposudzovanie zosilòuje kritiku od druhých a ako to, že sa zvyknem pri rozhovore rozèúli, vytvára odstup od ¾udí, ktorých milujem.

Postupne som stále viac akceptovala samu seba a ako sa toto dialo, videla som, ako sa menia aj moje vzahy. Keï som prichádzala na víkendy domov, cítila som sa bližšie k ostatným a bola som vnímavejšia k tým, na ktorých mi záležalo. Tiež som pochopila, že keï dám vedie, že ma nieèo trápi, môže to samo o sebe rozptýli môj hnev. Keï som nakoniec povedala jednej žene v skupine, ako ma irituje jej smiech, zaèala sa smia. A mòa to úplne prestalo trápi.

Ako sa leto míòalo, zaèala som používa dialógové sedenia na to, aby som zistila, kde pramení moja depresia. V klasickej terapii je k¾úèové, aby si pacient urobil èas na vybudovanie vzahu dôvery s terapeutom. Avšak v dialógu vo¾by ste jedinou osobu, ktorej musíte dôverova, vy sami. A tak som skonèila jedno sedenie s jedným spoloèníkom a v ïalšom som pokraèovala s druhým, presne na tom mieste, kde predchádzajúce sedenie skonèilo. Nemusela som sa vraca. Ako skúmajúca som bola jediná, kto potreboval vedie, kam idem. Moji spoloèníci, ktorí mi nedávali žiadne rady a nerobili žiadne závery, ma verne nasledovali v kruhoch mojej mysle, kým som nakoniec nenašla odpovede, ktoré som h¾adala.

Iba raz som poèas sedenia zaèala vzlyka. V ten deò som sa mi poèas skupinového vizualizaèného cvièenia vynorilo rozhodnutie, ktoré som urobila ešte ako diea – nikdy neodpusti druhým podceòovanie. Poèas toho dialógového sedenia som sa cítila úplne zdrvená smútkom nad škodou, ktorú mi to detské rozhodnutie poèas života spôsobilo. A ako som sa tak rozcitlivela, zistila som ešte nieèo ïalšie. Vždy som si myslela, že rozèúlenie posilòuje moje odhodlanie, ale keï skonèilo toto sedenie, videla som, ako sa v strese moje myslenie stáva neorganizovaným a zmäteným. Pochopila som raz a navždy, že hnev mi nikdy nepomôže rieši moje problémy.

Moje dialógové sedenia mi postupne priniesli uvedomenie si mojej negatívnej identifikácie sa s mojou mamou. Uvedomila som si, že som vždy považovala druhých – vrátane seba – za zodpovedných za jej nesplnené sny. Hoci som robila všetko, èo sa jej nepodarilo dosiahnu, akosi som cítila, ako keby nebolo primerané, aby som bola šastná, keï ona cíti boles. Ako diea som mame prisahala, že prinesiem šastie, ktoré jej v živote tak chýbalo, a stále som sa snažila dodrža svoju èas tohto obchodu, odmietajúc potešenie z vlastných úspechov, kým neprinesú potešenie aj jej.

„Ako to, že sa cítiš nešastne, pomáha tvojej mame?“ – opýtal sa ma môj dialógový spoloèník.

„Ukazuje, že mi na nej záleží, že sa k nej neobraciam chrbtom.“

„Tvoje šastie by znamenalo, že sa k nej obraciaš chrbtom? Ako?“

Zhlboka som vzdychla.

„Preèo si si vzdychla?“, spýtal sa ma spoloèník s úsmevom na tvári.

„Celá táto diskusia mi príde hlúpa,“ povedala som rozpaèito. „Moja mama ani netuší o týchto mojích pocitoch.“

„Dobre. Ak tvoja mama niè nevie o tvojich pocitoch, ako jej tvoje nešastie pomáha?“

Bolo to v mojom treom sedení o tejto téme, takmer po troch hodinách skúmania, keï som koneène uvidela, že keby som sa vzdala svojho stavu ¾útosti, dokázala by som presta tajne z neho obviòova moju mamu. Dokázala by som sa nenahneva, keï sa ona sažuje, dokázala by som neby odmietavá, keï ona hovorí o tom, ako chce umrie. Ak by jej nešastie neviedlo k môjmu nešastiu, umožnila by som si vníma k mame lásku.

V tom sedení som precítila ¾ahkos a optimizmus, náhle som sa cítila uvo¾nene, bola som dojatá až k slzám šastia a ú¾avy. Cítila som, ako sa vyslobodzujem z väzenia depresie, vnímala som, ako vo mne rastie neznámy, radostný prúd života. Ak sa stal zázrak, bol jednoduchý a prirodzený. Zahodila som svoju depresiu a odvtedy som ju nepocítila.

* * *

Po troch rokoch, jedného neskorého veèera, keï som telefonicky hovorila s mamou, som ocenila håbku vylieèenia, ktorého sa mi dostalo. Mama sa práve dozvedela od lekárov, že má rakovinu prsníkov. Namiesto toho, aby som sa snažila odtiahnu od jej bolesti, poèúvala som ju, reagujúc na osamelos a strach, ktoré som cítila za jej slovami.

„Keby sme bývali vyššie než na prvom poschodí, skoèila by som z balkóna,“ hovorila mama. „A tvoj otec mi vôbec nepomáha...“

„Mami,“ povedala som, keï skonèila litániu sažností, „idem na Floridu, aby som ti pomohla do nemocnice. Keï sa vrátiš z operaènej miestnosti, budem tam a budem stᝠpri tebe, keï sa budeš zotavova. Neopustím a, kým sa znova nepostavíš na nohy.“

„To by bolo pekné,“ povedala detským hláskom, ktorý používala, keï bola v strese. „Mám a rada.“

„Tiež a mám rada, mami,“ povedala som a myslela som to z plného srdca. Cítila som, ako vlny lásky prekraèujú viac než tísíc mí¾ telefónnych drôtov.

O štyri hodiny mi volal otec a povedal mi, že mama skoro ráno umrela na náhly infarkt.

Namiesto trpkého žia¾u a bolestivých pocitov viny, ktoré som vždy oèakávala, že prídu po jej smrti, cítila som hlbokú vïaku za príležitos, ktorá mi bola daná – na zmierenie sa s mamou. Miesto toho, aby som sa obviòovala zo svojich zlyhaní ako dcéry, bola som schopná vidie, že som urobila všetko, èo som dokázala. Cítila som, že koneène žijem filozofiu vo¾by: „milova niekoho znamená by s ním šastný“.

Mnohých z nás uèili, že h¾adanie šastia je sebecké, ale ja zisujem, že keï mi nešastie nehádže polená pod nohy, mám viac energie, ktorú môžem venova veciam, ktoré majú zmysel. Robím veci, ktoré majú pozitívny úèinok na svet okolo. Barry Neil Kaufman vo svojej knihe Šastie je vecou vo¾by, ktorá ponúka èitate¾om ve¾mi jednoduché a efektívne spôsoby, ako urobi vo svojom živote podobné zmeny, píše: „Žiadna energia nemôže ma väèší dopad na túto planétu, než rados a duševná pohoda, ktorá vyžaruje zo skutoène šastnej a milujúcej osoby“.

Páèi sa mi myšlienka, že dnes tento popis sedí aj na mòa.