Na úvod sumáru tretieho roka našeho života so Son-Rise by som rád objasnil, prečo tieto naše stránky, ktoré sú najmä mojim pohľadom na veci, ktorými žijeme, vlastne fungujú. Ujasňovali sme si, prečo ich robíme a či ich chceme viesť aj ďalej. Vznikli ako jednostranná komunikácia s priateľmi, s ktorými sme stratili kontakt po tom, ako sme sa vrhli do dobrodružstva menom Son-Rise, pretože terapia je veľmi časovo náročná. Ale časom prerástli aj do formy podpory, ktorú dostávame nielen od nich, ale aj od ďalších ľudí, ktorých sme predtým nepoznali. A tak pokračujeme s tým, že náš život je dosť verejný (čo nie je vždy príjemné), ale zároveň nám to tiež často veľa dáva. Ďakujeme všetkým za podporu, ktorú nám prejavujete a nezavrhnite nás po tom, ako sa dočítate o haluškách na tejto stránke :-).

Nadpis "Zmeny po troch rokoch" celkom vyjadruje to, o čom budem písať, ale nie v zmysle "ako sa zmenil Robinko", ako skôr "ako sme sa zmenili my všetci". Tento tretí rok bol dosť rozhádzaný, ale v jeho úplnom závere sa udiali veci, ktoré mu dali zmysel.

Celý tretí rok nášho programu je typický tým, že by sme aj chceli robiť plný program, aj nám to nejde. Nevieme sami seba dostať do stavu, keď sme v pohode, plní elánu a nadšenia. A tak sme sa v apríli veľmi narýchlo (ale múdro :-)) rozhodli ísť na pokročilý kurz Son-Rise Maximum Impact. Dojmy z kurzu boli neopísateľné - viac na stránke venovanej kurzu samotnému.

Na kurze sme sa naučili základy niečoho, čo je v úplnom jadre toho, čím žijú Kaufmanovci a celý Option Institute: volá sa to dialóg voľby (Option Dialog). Týmto nástrojom môže hocikto skúmať do hĺbky sám seba, aby zistil, čo mu bráni v tom byť šťastný. Veríme totiž tomu, že šťastie je vecou voľby a odstránením príčin nešťastia si pomôžeme, aby sme bez ohľadu na vonkajšie okolnosti boli úplne spokojní. Treba povedať, že to je vždy o práci na sebe a nie na druhých či na vonkajších okolnostiach - nejde o manipuláciu s druhými, ide o to, že môžeme byť šťastní, aj keď nemáme to, čo by sme chceli mať. Ale kľúčové pre tento dialóg je práve žiť to: dokázať akceptovať, nehodnotiť toho druhého ani sami seba. Všetko, čo k nám prichádza, je príležitosť, ku všetkému sa môžeme postaviť rôzne, voľba je na nás.

To, čo sme sa naučili na kurze, sú úžasné veci, a predsa nám nadšenie nevydržalo veľmi dlho. Pracovať na sebe sa snažíme, ale táto práca je tiež podmienená tým, aby sme chceli :-). Teším sa na dobu, keď budeme tak ďaleko, aby sme dokázali povedať, že sme v pohode bez ohľadu na okolnosti, myslím, že tá doba však ešte nenastala. Sme na ceste, nie na jej konci (ja viem, to nebudeme nikdy, ale vidíme, že je ešte dosť dlhá).

Tí, čo nás sledujete, viete, akú habaďúru si potom na nás Robinko na jeseň vymyslel. Prestal jesť a piť a náš život nabral opäť obrátky - dostali sme sa až na detskú psychiatriu, odkiaľ sme úspešne zdupkali a dnes sme doma aj s hadičkou v bruchu (gastrostómiou).

Robinkove nejedenie a nepitie trvá do dnešných dní, už je to viac ako tri mesiace. Ako som písal na stránkach, kde som to opisoval podrobnejšie, Robinko v sebe nemá žiadnu zlosť, agresivitu, nevidno, že by išlo o nejaké bloky - úplne podľa vzoru princípov Option sa radostne a spokojne rozhodol urobiť to, čo chce - nejesť a nepiť.

Samozrejme, že takáto udalosť naštartovala naše uvažovanie, prečo sa Robinko takto rozhodol. Jedna verzia bola nepravdepodobnejšia, než druhá a skončili sme na akomsi nejasnom mystickom vysvetlení, že asi to má svoj zmysel, ktorý síce nevidíme, ktorý však bude súvisieť s nami, našim rastom. A to sme ešte nevedeli, čo vieme dnes.

Po tom, ako Robinko prestal jesť a ako sme už boli doma a absolvovali sme učiteľský Outreach z Option Institute a bola u nás po dlhom čase Linda, sme absolvovali aj ďalšie, alternatívne cesty skúmania sveta, Robinka, seba. Máme za sebou (ale možno aj pred sebou) obdobie hľadania, poznávania a skúmania alternatív. Alternatív k tomu, čo robíme, ale možno ešte viac k spôsobu nášho myslenia. Trochu som niektoré popísal v hodnotení 28, tu ich spomeniem krátko a pridám ďalšie a to, k čomu nás priviedli.

Najprv sme sa dostali ku sprostredkovanej komunikácii s dr. Victorom Simsom, tvorcom e-Lybry, ktorý sa na diaľku napojil na Robinka. Pán Sims má schopnosť na diaľku pomáhať ľuďom. On to vtedy urobil a odkázal nám, že Robinko mal nejaké bremeno, ktoré mu on sňal. V januári sme od neho dostali informáciu, že už na Robinovi nevidí žiadny problém. Zvláštne, keď vie, že hovorí o dieťati, ktoré stále neje, ale sedí to s celkovým obrázkom, ktorý teraz máme.

Druhá vec, ktorá síce nie je nová, ale niečo si na nej uvedomujeme, je kineziológia, resp. náš „rodinný doktor“ Svišťo. Pomáha nám dlhodobo a nebyť jeho, asi by som nebol schopný prijať všetky naše dnešné cesty ako realitu. S ním sme pracovali niekoľkokrát na Robinkovi a jeho nejedení. Vždy tieto odblokovania dávali zmysel, pozitívne zmeny nastali, ale Robinko nezačal jesť. Niekedy sme pracovali priamo na ňom, niekedy na niekom z nás. Čo som si však uvedomil v poslednej dobe: vyzerá to tak, že aj keď pracujeme na Robinkovi alebo na nás v niečom, čo ho ovplyvňuje, nezdá sa, že by mu to pomohlo s jedením. Pritom vždy vytestujeme, čo je aktuálny problém a na ňom pracujeme. Ako keby jeho jedenie nebol problém, ako keby Robinko bol v princípe v poriadku a to, na čom robíme, sú iné bloky, ktoré sú u nás aktuálne.

Ďalšou alternatívou, ktorá bude pre väčšinu sveta úplne uhodenou, je uľahčovaná komunikácia, náš kontakt s pani Catherine Božoňovou. Metóda vo svojej hlbokej a ťažko pochopiteľnej rovine je o komunikácii na nevedomej rovine osobnosti. U nej sme sa od Robinka dozvedeli množstvo neuveriteľných myšlienok, na konci vyzeralo tak, že učinil rozhodnutie smerujúce k novému životu, ale jesť nezačal. Ako keby na niečo čakal. Vyjadril však jasne to, že je v stave rozhodovania sa.

Do celkového obrázku zapadá aj dr. Šmarda, biochemik svetového formátu, vďaka ktorému je Robinko čo sa týka telesného zdravia úplne fit a ktorého posledný výsledok je, že Robinko má neuveriteľne dobrú biochémiu tela. Prakticky všetko to, čo mal na začiatku (pred rokom a pol) „pokazené“, má v poriadku. Po stránke telesnej biochémie, metabolizmu, trávenia, je veľmi dobre vyladený (áno, aj trávenie má úplne v poriadku, aj keď obchádza časť tráviaceho cyklu). Dr. Šmarda ho tiež vidí ako človeka prakticky bez problémov – a predsa, Robin neje a v komunikácii nevidíme žiadne obrovské zmeny. Môže to byť tým, že až teraz sa dostal do stavu telesnej rovnováhy a potrebuje čas, ale tiež to môže byť ďalší zdroj, z ktorého dostávame informáciu, že Robi je proste v poriadku.

Nuž a posledným klincom do rakvy môjho starého pohľadu na svet je zážitok s numerológom, ktorého ani nepoznám. Keď som sa u dr. Šmardu rozprával s jeho manželkou (tiež skvelou osobou), behom rozhovoru som náhodou spomenul numerológiu a ona sa chytila, že majú jedného známeho, veľmi dobrého numerológa. A že nech jej nechám Robinkov dátum narodenia a ona sa ho spýta. A potom povedala „a viete čo? Ja mu zavolám hneď.“ A zavolala. Nepovedala mu o Robinkovi vôbec nič, iba dátum a čas narodenia. Bolo to úplne spontánne a bol som pri tom a počul som, čo hovoril do telefónu. Ešte teraz, keď toto píšem, mi behá mráz po chrbte.

Ten numerológ sa najprv spýtal, čo chceme o „tomto človíčkovi“ vedieť a keď sme povedali iba, že všetko, čo o ňom vie povedať, začal. Nepamätám si jeho slová doslova, takže viem reprodukovať iba základné body, ktoré povedal. Telefonát trval asi 10 minút.

„Tento človíček potrebuje veľa, veľa lásky. Potrebuje, aby ho jeho okolie akceptovalo, aby ho bralo presne takého, aký je.“ Dobre, to sa ešte dá povedať o hocikom. Ale on pokračoval. „Má problém s komunikáciou. Jeho okolie mu nerozumie. Ten problém s komunikáciou je veľmi veľký.“ To už som mal ústa otvorené dokorán. „Tento človíček potrebuje hlavne to, aby mu jeho okolie porozumelo. A aby ho bralo takého aký je.“ A pokračoval. „Potrebuje hlavne duchovnú stravu. Potrebuje nájsť svoje miesto v živote, bude ho dlho hľadať. K tomu potrebuje pomoc svojho okolia.“ To sedí veľmi dobre na to, čo nám Robi porozprával u pani Božoňovej. „Je to človek uzavretý vo svojom vlastnom svete.“ (- túto myšlienku zopakoval niekoľkokrát rôznymi slovami.) „Ak od svojho okolia nedostane to, čo potrebuje, bude mu to trvať veľmi dlho, asi 35 rokov.“ „A ak to bude dostávať?“ „Potom sa tento čas samozrejme môže veľmi skrátiť, veľmi výrazne.“

Bolo toho ešte viac, úplne presne charakterizoval Robinka, ktorého v živote nevidel a o ktorom nevedel vôbec nič. Posolstvo, ktoré nám povedal, je jasné: Robinko nepotrebuje nič iné, než pochopenie, akceptáciu, lásku. Nemá žiadny iný „problém“, ktorý by bolo treba riešiť. Celé je to jedine o nás, aby sme mu toto dávali. Celé je to o tom, ako sa k nemu postavíme my. Tak. A teraz sa v tom vyznajte, keď ste sa doteraz nad niečím takým ako je numerológia len ironicky usmievali.

Všetky veci, ktoré som stručne popísal a ktoré sú vyvrcholením našeho posledného roka, smerujú k jednej myšlienke, ktorá nám už niekoľko týždňov až mesiacov pomaly dochádzala. Je to napriek svojej jednoduchosti veľmi radikálna myšlienka: totiž to, že Robin je v poriadku. Z toľkých strán dostávame informáciu, že na ňom nie je veľmi čo robiť, že on si hlavne potrebuje ujasniť svoje miesto v živote a na zemi.

Prečo je táto myšlienka radikálna? Pretože napriek tomu, že je základom Son-Rise, myslím, že sme ju doteraz nežili. Naša snaha pomôcť Robinkovi je stále motivovaná tým, čo hovorí: je to snaha pomôcť mu, inak povedané, zmeniť ho. Aj keď sa to snažíme robiť maximálne milujúco a neposudzujúco, teraz na nás pôsobí myšlienka, že on vlastne nepotrebuje zmenu, radikálne. Znamená to, že je v poriadku nielen to, že nechce rozprávať, ale aj to, že nechce jesť (nakoniec, nemôžem sa ubrániť pocitu, že tieto dve veci sú prejavom toho istého, aj keď to neviem celkom pomenovať).

V tomto kontexte dáva konečne naozaj zmysel aj jeho nejedenie. Z toho celého vychádza, že ten, ktorý sa potrebuje zmeniť, nie je Robinko, ale my, jeho okolie, najmä jeho rodičia. Asi prestal jesť práve preto, aby nám v tom pomohol. Samozrejme, nie na povrchnej rovine, že by o tom vedome vedel, ale predsa – zmyslom jeho nejedenia sme my, náš rast. A kým sa nezačneme orientovať v tomto zmysle sami na seba, nedosiahneme nič. Toto sa zdá byť zmysel všetkého, čo sa u nás deje.

K čomu to ale povedie? Zatiaľ neviem. Myšlienka, že Robi nepotrebuje zmenu, je na jednej strane veľmi oslobodzujúca, avšak, čo ďalej robiť, presne nehovorí. Čo to znamená orientovať sa sami na seba? Zabudnúť na Son-Rise a na nejaké snahy pracovať s Robinkom a namiesto toho sa zavrieť do kláštora a duchovne rásť? Možno. Myslím ale, že to je presne naopak a že duchovný rast neprichádza v kláštore: práca na sebe znamená dokázať byť akceptujúcejší a milujúcejší, nájsť v sebe ešte omnoho viac, než sme doteraz dokázali, a to sa dá najlepšie práve v tom, čo robíme: akurát nerobiť to s cieľom zmeniť Robinka, ale seba.

Podobné myšlienky máme už dávno, teraz však tieto slová vyjadrujú predsa len niečo omnoho hlbšie. A kľúčové v tej zmene, ktorú napriek snahe neviem celkom popísať, je myšlienka: Robin je v poriadku a nepotrebuje zmenu.

A tak sa zdá, že celé naše súčasné dobrodružstvo smeruje k niečomu veľmi jednoduchému. Cieľom našej snahy a zároveň prostriedkom, ktorým to dosiahneme, je proste láska, akceptácia a snaha Robinkovi porozumieť. Budeme sa teda ďalej snažiť povzbudzovať ho k jedeniu, ku komunikácii, k tomu, aby sme mali vzťah, ale vedomie, že on nepotrebuje zmenu, nás v tom bude – ak vydrží tento náš postoj – oslobodzovať. Budem sa snažiť naučiť sa komunikovať s ním uľahčovanou komunikáciou, ale nie kvôli tomu, aby som ho zmenil alebo sebe niečo dokázal, ale preto, aby som sa od neho niečo naučil a aby sme v tom spoločne mohli rásť. A ak dospejeme k tomu, čo by sme chceli – k tomu, že Robinko bude jesť a bude komunikovať, budeme tí najšťastnejší ľudia na zemi. Ale ak budeme my sami rásť a Robinko zostane tam, kde je, budeme mať dôvod byť šťastní tiež. Znie to ako klišé, ale predsa: našim údelom asi nie je zmeniť svet, ale seba. Po troch rokoch programu Son-Rise sme opäť ako keby na začiatku, ale určite nie v tom istom bode, ako sme boli.