Ahoj, kamaráti. Tentokrát sa pripravte na čítanie o veciach ťažko uveriteľných. To, o čom budem písať v tejto časti, sú naše prežitky vecí, ktorými žijeme. Nemusíte to prijímať a môžete si o nás myslieť, že sme úplní blázni, každopádne sú to veci, ktoré sme zažili :-).

Tentokrát budem písať menej o práci v herni, pretože to, čím teraz žijeme, sa odohráva najmä mimo nej. To však neznamená, že náš program nebeží. Nie je bohvieako silný, ale stále beží.

Toto opäť pomerne dlhé obdobie sa vyznačovalo samozrejme predovšetkým Robinkovým pokračujúcim nejedením. Stále je presvedčený, že nielen chlebom je človek živý a že nakoniec my sa o neho predsa postaráme. Na Mikuláša niekoľkokrát oblizol čokoládu, u doktora Šmardu aj pri hre s Lindou ochutnal pitie, v posledných dňoch si krásne sám umýva zuby, pričom si na kefku naberá vodu a tú celkom spokojne hltá. To všetko sa dá chápať ako prvé náznaky zmeny, ale inak je jeho odhodlanie pevné. Nás kŕmi, rád pomáha pri varení, zaujíma sa o jedlo, ale do úst nevezme nič. Cez Vianoce sme sa tiež zamerali (okrem vlastného oddychu) na to, aby bol dom plný vôní dobrých jedál a mlsov. Nevadilo mu to :-), ale tiež ho to nepresvedčilo.

Pre terajšie obdobie je typické ešte aj to, že Robinko málo spí. Ak sme voľakedy hovorili, že máme strašne málo času, teraz ho máme ešte menej :-). Predtým sme mali aspoň večery od cca. pol deviatej, keď sa dali robiť veci, ktoré sme chceli či potrebovali - byť chvíľu sami spolu, niečo si prečítať, robiť potrebnú prípravu na tímové stretnutia, robiť tieto stránky. Teraz chodí Robinko spať medzi jedenástou a jednou hodinou, a tak sa v spaní striedame a na ďalšie veci máme času 0 minút denne.

Tiež sme sa rozhodli, že budeme spať s ním - celá rodina spíme spolu. Je to veľmi príjemné, hlavne preto, lebo Robinko sa teraz neuveriteľne rád tulí. Často si aj cez deň na nás vylezie, zaspávať chce zásadne s nami, v noci sa tiež často primechlí tak, aby sa nás dotýkal. Dieťa, ktorému dotyky voľakedy nehovorili vôbec nič, skôr sa odťahoval - je to nekonečne príjemné :-).

Nuž a vec, ktorá bola ešte pre toto obdobie špecifická, je to, o čom som písal v úvode. Robinkove nejedenie je stále záhadou a my sme dostali niekoľko tipov a ponúk na alternatívne cesty, ktorými by sme mohli zistiť, prečo neje, prípadne mu pomôcť. Znie to celkom zaujímavo - hľadanie alternatív, keď naša hlavná cesta je tiež alternatívou. Stále však môžu existovať bočné cestičky, ktoré môžu pomôcť, alebo aj nasmerovať nás niekam, kde chceme byť. Kto prestane hľadať, prestane rásť.

Cez človeka, ktorý nám pomáha a ktorého nechcem menovať, pretože neviem, či by si to prial, sme sa skontaktovali na istého doktora Simsa, tvorcu systému na energetickú balanciu tela systémom e-Lybra, ktorý sa pripisuje k homeopatickým spôsobom liečby. Tento pán, žijúci v Anglicku, má schopnosti, ktoré by sa dali nazvať liečiteľskými. My nemáme v týchto veciach úplne jasno, na jednej strane sme boli vychovaní vo viere v to, že takéto niečo neexistuje, na druhej strane sme už prešli všeličím, čomu sme tiež neverili a dnes veríme. A tak sme s vďakou túto pomoc prijali.

Pán Sims sa na diaľku "pripojil" na Robinka a sňal mu niečo, čo označil ako bremeno - niečo, čo si so sebou nosil a čoho odstránením by sa mali začať diať pozitívne zmeny. Prejavilo sa to v prvom kroku najmä neskrotnou energiou, ako keby Robinko nevedel, čo so sebou. Zmenu sme rozhodne videli, ale inú, než sme očakávali. Robinko bol na prechodné obdobie asi dva týždne veľmi rozhodený, nekľudný. Potom nasledovali dni, keď si aj naši dobrodruhovia veľmi pochvaľovali, ako Robinko spolupracoval, bol veľmi pozorný, spolupracujúci a spokojný. Začal sa hrať s dreveným vláčikom - taká klasická detská hra, ktorú nikdy nehral. Toto pekné obdobie však trvalo len niekoľko dní, potom sa dostal opäť do akéhosi typického stavu - občas je zaujateľný, občas nie. Jesť každopádne nezačal.

Je to iba pár dní, čo sme dostali od pána Simsa ďalšiu správu. Táto je celkom zvláštna: nevidí v Robinkovi žiadny problém :-). Na jednej strane to znie tak, že to predsa nemôže byť pravda - veď Robinko ešte stále neje, na druhej strane to však sedí s inými informáciami, ktoré dostávame z iných strán. A nakoniec, keby si vymýšľal, nepovedal by to, pretože vie, že Robinko jesť nezačal. Náš pohľad na to, aké je riešenie tejto otázky, sa dočítate v hodnotení tretieho roka nášho života so Son-Rise.

Druhá, ešte neuveriteľnejšia vec, ktorú sme absolvovali ešte pred Vianocami, sa volá uľahčovaná komunikácia (facilitated communication). Pani Catherine Božoňová, Francúzka, ktorá sa vydala do Čiech, sa túto metódu naučila vo Francúzsku a snaží sa ju šíriť aj v našich končinách. Ide o metódu pomoci ľuďom, ktorí majú problém sa vyjadrovať, či už fyzický, alebo iný - typické je práve pomáhať takto autistom. Princíp je jednoduchý - uľahčovateľ pomáha tak, že uľahčovanému pridŕža ruku a on ukazuje prstom či už na obrázky, alebo v najzložitejšej, ale najzaujímavejšej forme píše celé vety na klávesnici.

Metóda má svoju úplne pochopiteľnú a jasnú rovinu - prekonanie fyzických alebo psychických bariér pridŕžaním ruky. Funguje to a je to obrovský prínos tam, kde dieťa či dospelý nevie ukazovať bez pomoci. Druhá rovina je však taká, že jej ktokoľvek neuverí. Uľahčovatelia totiž postupne zisťovali, že metóda funguje aj s ťažšie postihnutými a s ešte ťažšie postihnutými, až zrazu zistili, že nejde o komunikáciu na vedomej úrovni. Uľahčovaný sa v takomto prípade nemusí vôbec pozerať na klávesnicu, a predsa píše celé vety. Samozrejme, na pohľad to vyzerá tak, že to všetko píše uľahčovateľ. Ale keď vám vaše dieťa takto "povie" veci, o ktorých uľahčovateľ nemôže vedieť, začnete o tom rozmýšľať. Je okolo toho celá veda, ako to vlastne funguje - prepájanie mozgových hemisfér uľahčovateľa a uľahčovaného a podobne.

U pani Božoňovej sme boli ešte pred Vianocami. Je to skvelá žena, aj celá jej rodina je krásna. A keď sme zasadli a Robinko začal písať, nevedeli sme, čo si myslieť. Nebudem písať doslova, čo nám napísal, pretože na to nemám od neho povolenie, poviem iba niektoré myšlienky. Povedal nám, že rozprávať je dobré, ale milovať je lepšie - a že nevie rozprávať, ale vie milovať. Hovoril, že mu je ľúto, že sa nevie hrať s inými deťmi. Vyjadril to, že je v stave rozhodovania sa, že sa potrebuje v živote zorientovať. S tým súvisí práve jeho nejedenie. A ešte že má potrebu byť stredobodom pozornosti a všetko pre to robí, ale keď to dosiahne, aj tak to nie je dobré.

Sú to veci, ktorým človek buď neverí, alebo plače šťastím. My sme v tom trochu rozdelení, ale ja verím, že to podvod nie je. Ako je možné, že 6-ročné dieťa nám povie takéto veci, zvlášť keď v bežnom živote nepovie prakticky nič? Mení to pohľad na postihnutých ľudí všeobecne, pretože každý, aj ten najviac postihnutý, vyjadruje pomocou UK takéto myšlienky. Ale je to aj o tom, že to, čo on vyjadruje, sú pocity, emócie, traumy, radosti či túžby, uložené v podvedomí či nevedomí človeka - ich formulovanie do slov sa deje akýmsi ťažko pochopiteľným spojením uľahčovateľa a uľahčovaného. Jedna vedecká štúdia preukázala neuveriteľné prepojenie ich mozgov - jeden pri tejto komunikácii využíva ľavú hemisféru a druhý pravú.

Pred týždňom som absolvoval úvodný kurz tejto metódy. Vyžaduje množstvo cvičenia, mesiace tréningu, než sa to človek naučí, a tak uvidím, či dospejem tak ďaleko, aby som pomáhal komunikovať na nevedomej úrovni. Ale aj v prípade, že Robinko sa bude rozhodovať pomocou uľahčovanej komunikácie na vedomej úrovni o svojich vlastných veciach (čo chce práve robiť, čo si chce obliecť atď), bude to veľkým prínosom.

Tu teraz skončím. V posledných dňoch sme zažili ešte ďalšie neuveriteľné veci, ale tie v sumáre píšem v hodnotení tretieho roka nášho života so Son-Rise, pretože tam tieto myšlienky najviac pasujú. Počítam totiž, že celý tretí rok nášho programu vyvrcholil práve do tohto obdobia a to bude predurčovať aj naše ďalšie smerovanie.