Pozrite si galériu obrázkov z kurzu v spodnej časti tejto stránky.

Na kurz Maximum Impact, organizovaný rovnako ako Start-Up Option Institutom, sme sa zapísali preto, lebo už dlho sme boli akosi bezradní. Nevedeli sme, čo v herni robiť, Robina ako keby nič nebavilo a bolo nám jasné, že problém nie je v ňom, ale v nás. Naši dobrovoľníci mali už dlhšie s Robinkom lepší kontakt, ako my.

Všetko sa zomlelo veľmi narýchlo (keď sme sa odhodlali preskúmať možnosti, zistili sme, že kurz je iba raz ročne a že ak sa chceme prihlásiť, musíme okamžite - miesto však bolo pre nás priam prichystané - posledná dvojposteľová izba, posledná kabínka pre prekladateľa). Opäť sme raz netušili, o čom to presne bude, vedeli sme však, že ide o kurz, kde sa pracuje viac na rodičoch, ako na technikách a vedeli sme, že ide o kurz, na ktorý idú rodiny, ktoré v minulosti absolvovali Start-Up a robia SonRise. Malo by teda ísť o podobnú vzorku ľudí, ako sme my.

Sklamaní sme rozhodne neboli.

Asi preto, že sme od kurzu mali veľké očakávania (nie na konkrétny obsah, ale na to, že musí byť výborný), v prvých dvoch dňoch sme ešte neboli úplne nadšení. Potom sa to však prelomilo. Tri doobedia mal "prednášky" priamo Bears - otec Rauna a dalo by sa povedať hlavný mysliteľ, ktorý učí to, vďaka čomu SonRise vôbec vznikol. Je to výborný psychológ a učiteľ. Jeho sešny neboli suchými prednáškami, chodil medzi ľuďmi, pýtal sa ich na ich názory, na dôvody týchto názorov, a až po čase som si uvedomil, že on týmto spôsobom učí, že svoju "filozofiu" demonštruje priamo na nás. Jeho hodiny boli uvoľnené a plné humoru.

Slovo "filozofia" som dal do úvodzoviek, pretože ťažko presne povedať, o čo ide. Je to kus svetonázoru, ale nie len filozofia, nie len psychológia. Dá sa povedať, že ide o istý spôsob nazerania na veci. Princípom je to, čo som už čítal v jeho knižkách mnohokrát, ale až teraz mi to akosi docvaklo: že ak chceme byť maximálne milujúci a maximálne efektívni, je dôležité byť šťastní. Doslova že stojí za to učiniť šťastie svojou prioritou, pretože inak nie sme schopní robiť to, čo chceme (napríklad úprimne a skutočne milovať druhých alebo robiť Son-Rise).

Lenže ako byť šťastní, keď naše dieťa na nás nereaguje, keď je autistické alebo trebárs keď máme nevyliečiteľnú chorobu? Z toho sme predsa logicky zničení.

Tu prichádza to, čo je kľúčové a špeciálne pre Bearsovo učenie: žiadny vonkajší stimul (napr. choroba môjho dieťaťa alebo moja vlastná) nemá moc nad mojimi emóciami ani činmi. Ja sám som za ne plne zodpovedný. Veta "naštval si ma" je hlúposť; nikto ma nemôže naštvať, vždy to pre seba robím ja sám.

Emócie nevznikajú priamo na základe vonkajších podnetov. Vždy mám v sebe nejakú vieru, nejaké presvedčenie, ktoré hodnotí danú situáciu a na základe ktorej vzniká emócia (napr. byť autistický je zlé). Tieto viery či presvedčenia sa dajú skúmať, a čo je najdôležitejšie, dá sa s nimi pracovať. Keď si ich raz uvedomíme, môžeme (ak chceme) ich zahodiť, pretože nám neslúžia. A keď ich zahodíme a nahradíme inými, výsledkom je úplné obrátenie našeho prežívania. Tento proces je pritom veľmi prirodzený, bez nátlaku či odsudzovania.

To, o čom hovorím, Bears nazval Option Dialog - v preklade niečo ako dialóg voľby. Ide o dialóg, v ktorom ten, ktorý pracuje na svojom probléme (hľadajúci), sám v sebe hľadá presvedčenia, ktoré spúšťajú to, čo vedie k jeho problému (áno, vždy sú to presvedčenia, ktoré má v sebe a nie vonkajšie okolnosti, nad ktorými nemá moc). Ten, ktorý kladie otázky (falicitátor), je absolútne prijímajúci, absolútne prítomný a nedirektívny. Facilitátor iba pomáha, jeho otázky hľadajúceho nikam nesmerujú, vyplývajú z jeho predchádzajúcich odpovedí.

Takýmto dialógom sa môžeme - ak samozrejme chceme - zbaviť strachov, úzkostí, blokov, ktoré nás spútavajú. Môžeme si uvedomiť skutočné motívy vlastných činov a pocitov a ak to uznáme za vhodné, zmeniť vlastné presvedčenia. Len pre ilustráciu, tieto presvedčenia môžu mať podobu niečoho ako "som zlá matka, keď mám autistické dieťa", "keď sa na mňa nepozerá, asi ma nemá rád", "nie som hodný toho, aby ma milovali", ale aj "keby som bol spokojný so súčasným stavom, nesnažil by som sa o zmenu"...

Celý tento proces má množstvo vecí, ktoré sa k nemu dajú povedať a Bears ich dôkladne rozobral v mnohých knihách. Bohužiaľ tu nie je priestor na široké predstavenie týchto myšlienok či diskusiu k nim. Ak by ste našli niekoho, kto by jeho knižky preložil (alebo donora, ktorý by mi to zaplatil :-)), ozvite sa. Pre nás má tento pohľad a táto pomôcka (Option Dialog) ohromný praktický význam: môžeme na sebe pracovať a na základe toho efektívne pracovať s Robinom. Už teraz (po niekoľkých vzájomných dialógoch) cítime značný rozdiel.

Okrem toho nám na kurze znova došli niektoré úplne základné veci. Keď Robina do niečoho tlačíme, on tlačí späť. Je zbytočné do čohokoľvek ho nútiť (či už fyzicky alebo inak). Všetko sa dá naučiť na tom, čo jeho baví, podstatné je budovať na jeho vlastnej motivácii. Ale tiež: kým nie sme úplne - a tým myslím naozaj úplne - spokojní s tým, aký je práve teraz, vytvárame tlak na zmenu - a on sa bráni.

Na kurze bolo samozrejme aj množstvo ďalších vecí - Samahria (Raunova mama) mala poobedie "otázok a odpovedí", púšťali sa videá, hovorilo sa o ďalších veciach, potrebných pre to, aby sme boli efektívni učitelia, aby sme vedeli viesť tím dobrovoľníkov atakďalej. To najpodstatnejšie pre nás, ako to vnímame, však bol spôsob, ako môžeme na sebe ďalej pracovať.

Takže čo ďalej? Ideme znova naplno do programu, ideme zháňať ďalších dobrovoľníkov do tímu, aby sme Robinkovi dali čo najviac čo najpodnetnejšieho času ľudskej interakcie a budeme dlhodobo pracovať na sebe, aby sme boli čo najmilujúcejší, ale zároveň čo najšťastnejší bez ohľadu na okolnosti. Celý program, ktorý vedieme, nechceme vnímať ako "obeť" alebo niečo, čo sme povinní robiť. Tlačiť do niečoho sám seba je rovnako neefektívne ako tlačiť druhého. Ideme do programu s plným nasadením jednoducho preto, lebo chceme, a budeme šťastní s Robinkom presne takým, aký je. A ak bude chcieť, urobíme všetko pre to, aby dosiahol maximum toho, čo môže.