Tento zápis pokrýva netradične dlhé časové obdobie. Kým sme sa po lete rozhýbali a naplánovali prvé stretnutie nášho Son-Rise tímu, bol október a presne deň pred plánovaným tímovým stretnutím sme museli s Robim do nemocnice, pretože nám prestal jesť a piť. A tak sme mali tímové stretnutie až v čase skonsolidovanom, po nemocnici, po konzultácii a po Outreachi - tieto aktivity boli pre nás dôležité a majú samostatný zápis. Tu vám teda prinášame zápis zo štandardného tímového stretnutia, kde zvykneme hodnotiť uplynulé obdobie a vytýčiť najbližšie ciele.

Tu prinášam hlavne svoje poznámky, ktoré som mal pripravené pred tímkom, ktoré sa nakoniec neuskutočnilo.

• V druhej polke leta sme konštatovali, že s Robinkom sa už dajú robiť veci, ktoré sa nikdy nedali. Bavia ho domáce práce, asistuje pri tom, keď treba niečo opraviť, vyvŕtať dieru do steny a podobne (pozri obrázky z leta 2006). Baví ho varenie, ale skutočné, keď môže sedieť na linke, miešať v hrnci alebo niečo do neho nasypať (prípadne hodiť do neho autíčko a tak). Baví ho piecť koláče - je schopný aktívne pomáhať, vaľkať cesto a podobne.
• V princípe ho bavia najmä skutočné veci, nie hranie sa na niečo.
• V poslednej dobe Robinka veľmi začali baviť ľudia - ešte viacej, než predtým. Prejavuje sa to tak, že na vychádzke sa za nimi rozbehne, veľmi sa teší, chytá ich za ruky, ťahá ich za sebou. Mne dáva pri tom "pa-pa" a rehoce sa. Je to niekedy dosť ťažké zvládnuť - najmä keď je takýto hrr na deti, pretože tie sa ho väčšinou boja. Chceme mu dať najavo, ako je to úžasné, že sa zaujíma o ľudí a o deti a pritom zabezpečiť, aby zostali celé :-).
• Pred pár dňami som sedel unavený v obývačke a on niečo „majstroval“ v kuchyni. Zrazu za mnou prišiel, chytil ma za ruku a ťahal ma do kuchyne. Mal v očiach nezvyčajné odhodlanie, išiel som a bol som zvedavý, čo chce. Dvere od chladničky boli otvorené a kelímok s paradajkami na zemi, paradajky roztrúsené a popučené od pádu. Čo na tom bolo skvelé, bolo, že namiesto toho, aby sa v nich prplal, rozotrel ich po dlážke a stene (čo by bola jeho inak bežná reakcia), on išiel za mnou s jasným zámerom, aby som upratal to, čo sa mu podarilo zhodiť.
• V lete, keď bol intenzívne s Annou, som veľmi silne vnímal, ako mu to prospieva. V tomto období bol veľmi usmievavý, prístupný, otvorený. Keď Anna odišla, plakal.
• Na Robinkovi vnímam nejaké bloky. Neviem ich presne pomenovať, ale v posledných týždňoch často nechce jesť - aj veci, ktoré má rád. Niekedy si príde kusnúť a v poslednej chvíli si to rozmyslí a utečie. Často keď vidí, že mu ideme niečo dať, utečie nám. Vyzerá to, ako keby sa bránil spolupráci a veľmi mi to pripomína to, čo je na ňom „autistické“ - akési podvedomé blokovanie spolupráce. Predvčerom si vypýtal jesť - chcel jogurt, bolo to úplne evidentné. Pritiahol ma ku chladničke, ukázal na jogurt. Dokonca povedal na výzvu „ham-ham“, čo sa mu inak vôbec nechce. Akonáhle bol jogurt na stole, odbehol a viac ho nechcel.

K dnešnému dňu Robinko stále ešte neje ani nepije. Srandovné na ňom však je nielen to, že proti jedlu a pitiu v princípe nič nemá, on sa naň dokonca veľmi teší. Často je hladný a pýta si jesť: doniesie nám striekačky alebo inak si vypýta. Jeho blažený výraz, keď mu strkáme jedlo priamo do brucha, je neuveriteľný. Ale jediné, čo je ochotný dať si do úst, je zubná kefka - aspoň raz denne mu teda trochu máme možnosť zvlhčiť ústa.

Platí teda stále to, že sa ho snažíme povzbudzovať, avšak bez tlačenia, bez nútenia. O týždeň k nám po dlhom čase opäť príde Linda, tešíme sa na nové nápady a na čas strávený s ňou.

Tu je niekoľko bodov, ktoré sme zapísali na tímovom stretnutí:

• Robinko si v utorok 7.11. kusol do žemle - hurá! Neprehltol, ale okúsal ju dokolečka.
• Aj so Svišťom (náš kineziológ) sme včera pracovali a dáva mi zmysel to, čo sme vytestovali: našou prioritou je spokojnosť. Keď budeme spokojní - bez ohľadu na okolnosti, dokážeme robiť Son-Rise. Vyšlo nám, že stále podvedome Robinka tlačíme do jedla (aj keď vedome o tom nevieme). Je to práve o tom, či sme spokojní.
• V posledných týždňoch v herni vidíme, že Robinko má herňu rád (aj keď občas chce ísť von), že je otvorený rozprávaniu, že sa nechá motivovať. To je super! Hovoril mnoho slov - hore (veľmi čisté „hole“), otvor, tlač, toč, hoď, piť, jesť, pomenúval zvieratká, časti tváre... Veľmi často dokáže povedať slovo (na neho) veľmi čisto.

• Po nemocnici bol Robinko polihávací, nechcelo sa mu do žiadnej fyzickej aktivity. Zato sa veľmi zaujímal o knihy aj o telku (napr. Maxipes Fík - super bolo, ako vnímal srandu tam, kde naozaj bola). Konštatovali sme, že náš život sa paradoxne jeho nejedením znormálnil: bez Robinkovej hyperaktívnej živosti sme žili takmer "normálny" život. Dnes to však už opäť neplatí.
• Máme teraz s Robinkom veľmi dobrý očný kontakt. Pozerá sa, počúva. Často sa veľmi dobre zabáva na niektorých hrách.
• V poslednej dobe sa začal veľa točiť a stráca pri tom rovnováhu. Voľakedy dokázal byť omnoho viac v rovnováhe. Dnešný stav je oveľa bližší „normálu“.
• Niekedy sa stále uzatvára a má aj taký prázdny pohľad. Keď odsledujeme, čo sa deje a pridáme sa k nemu, pomáha to.
• Veľmi dobre spolupracuje, počúva, vníma - trebárs pri prebaľovaní - sadni si, ľahni si a podobne.
• Megi sa s ním hrala po čase s kartičkami. Veľmi pekne priraďoval a podával kartičky podľa toho, čo chcela. Nezabudol nič z toho, čo vedel a je v tom veľmi šikovný. Veľmi málo sa mýli, veľmi dobre rozumie a dokonca čiastočne správne podával aj kartičky s nápismi bez obrázkov (auto, pes, ...).