Milí priatelia,

Po tom, čo sme sa rozprávali s niektorými priateľmi a dostali sme spätné väzby na naše stránky, rozhodli sme sa zverejniť aj osobnejšie a konkrétnejšie veci, aby ste si tí, ktorí pravidelne čítate naše stránky, vedeli predstaviť, o čom vlastne píšeme. Mnohé materiály sú takého charakteru, že nám určite dávajú omnoho väčší zmysel, predsa však máte možnosť nahliadnuť trochu hlbšie do toho, čo žijeme.

Nasledovný zápis je z hodinovej telefonickej konzultácie s Jonathanom Levi, ktorý pracuje v Option Institute. Absolvovali sme ho dve hodiny po tom, ako sme sa vrátili z nemocnice, kde sme riešili problém, ako dať Robinkovi jesť a piť, keď tieto úkony odmietol robiť. Pôvodne som zápis robil z nahrávky rozhovoru čiste pre naše vlastné potreby. Ponúkame vám ho neupravený, tak ako je.

Jonathan pracoval s mnohými deťmi, ktoré nejedli, ale nie s takými, ktoré v pohode jedli a náhle prestali. Čo sa týka príčiny, najskôr by predpokladal niečo, čo sa udialo v dňoch bezprostredne pred jeho zmenou. Mohla by to byť škola, mohol by to byť fakt, že v poslednom týždni Robinkovi nebežal program vôbec (k tomuto sa prikláňa viac). Jonathanovi sa páči myšlienka, že Robin to robí kvôli nám, aby sme mali možnosť rásť. Rozhodol sa veriť tejto variante :-).

Dorozprávali sme sa k tomu, že Robin odmieta nielen jedlo a pitie, ale spolu s tým začal odmietať aj iné veci a ľudí, ktorých má rád. Ale v tomto čase sa už dá povedať, že to tak celkom neplatí, v nemocnici si celkom užíval pozeranie na telku – maxipsa Fíka. Toto už neodmietal – a to je dobrá správa.

Jonathan si myslí, že je dôležité ponúkať mu jedlo, a to rôznymi spôsobmi. Dá sa to robiť jasnejším spôsobom a jemnejším. Jasný spôsob je priamo mu ponúknuť napr. banán. Jemný spôsob je nechať ten banán na stole v jeho dosahu, aby si ho mohol sám zobrať. A napr. povedať „ten ale vonia“ a podobne, ale neponúkať priamo.

Jonathan by skúšal jeden spôsob ponúkania nejaký čas – 2-3 hodiny. Potom skúsiť inak. Najprv by ponúkal priamo, raz za polhodinu by sa priamo spýtal, či si nechce dať banán „Aaa, nechceš si dať banán? Pozri ako dobre vyzerá.“ Robi ho nechce – v poriadku, dáme ho preč na 20-25 minút (je dôležité rešpektovať ho), hráme sa inak a potom skúsime znova. Takto mu dávame kontrolu nad situáciou, akceptujeme jeho rozhodnutie, ale zároveň sme vytrvalí.

Keď hodiny takto odmieta, môžeme prejsť na iný spôsob. Položiť banán len tak na stôl a nechať ho v jeho dosahu. V tomto čase je stále úplne v poriadku, keď si ho neberie a my ani nerozmýšľame o tom, že by sme mu ho ponúkali – to je o našom vnútornom postoji.

Môžeme skúsiť naraz skombinovať oba prístupy. Budeme vidieť, ktorý prístup je efektívnejší.

Ďalšia vec, ktorá môže pomôcť, je, keď budeme vnímať každý krok k jedeniu ako výborný. Keď sa dotkne banánu, keď sa s ním bude hrať – to je super a nemusíme potrebovať v danom momente ísť ďalej. To, že Robin je spokojný a nevadí mu, že my jeme a je ochotný hrať sa s jedlom a mňa kŕmiť, je výborné, je to mnoho krokov, ktoré nemusíme prekonávať.

Jonathan rozprával o chlapcovi, s ktorým pracoval v SonRise programe, ako nezniesol jedlo v miestnosti, kde bol. S ním pracoval dosť dlho a keď toleroval jedlo v miestnosti, bol to úspech. Pomaličky, krok po kroku, sa dostali k tomu, že nakoniec začal jesť.

Jonathan sa pýtal, ako sa cítime s týmto jeho rozhodnutím. Ja som mu rozprával o tom, ako sme boli na začiatku zúfalí, ale dnes mám dojem, že má na to dôvod, že to robí pre nás, že dnes sa cítim byť omnoho akceptujúcejší. To sa Jonathanovi veľmi páčilo :-). Pýtal sa ma optioňácky, prečo sa teraz cítim byť akceptujúcejší. Ja som musel porozmýšľať – možnože som si uvedomil, aký bol skvelý, než prestal jesť (na tom sme sa zasmiali), ale v skutočnosti vnímam skôr, že on je skvelý aj dnes. Opäť som musel rozmýšľať a prišiel som k tomu, že ten čas, ktorý som s Robinom strávil v nemocnici, bol pre mňa vzácny, že sme si teraz bližšie. Jonathan hovorí, že to je skvelé, lebo v takomto prípade väčšina rodičov je neuveriteľne frustrovaných. Je výborné, že teraz sa nemusíme o neho báť a aj to, že sme si to takto spracovali.

Teraz v najbližšom období bude kľúčové, ako sa budeme cítiť, keď sa s ním budeme hrať. Ak sa budeme vnútri v sebe cítiť tak, že by sme ho chceli tlačiť do jedla, bude tlačiť späť a nebude pravdepodobne mať tendenciu jesť.

Jonathan hovoril o Mimi Kuzaky (dievčatko, ktoré od narodenia odmietalo jesť a ktoré v 5. rokoch išlo do Option Institute, kde po 17. dňoch začalo jesť a po 2 mesiacoch jej bola zrušená brušná sonda, akú má teraz Robinko) – v jej prípade bol jeden z najdôležitejších bodov jej mama, ktorá Mimi vždy tlačila do jedla. Bolo tam niekoľko dôležitých bodov, ale možno ten najdôležitejší bola jej mama.

Ja som sa spýtal, či má nejaké návrhy, ako to spraviť – netlačiť vo vnútri. Ja môžem mať tie najlepšie úmysly, že ho nechcem tlačiť do jedla, napriek tomu vnútri to tak cítim. To nemusí byť len o jedení, ale o tom, aby rozprával a podobne. Keď ho tlačím vovnútri, on to cíti. Čo s tým?

Jonathan hovorí, že tu existuje pomalý a rýchly spôsob. Pomalý je do hĺbky preskúmať, čo cítim, prečo to cítim, aký pocit vedie k tomu tlačeniu vovnútri a zmeniť príslušnú vieru. To je o Option dialógu. Je to pomalý, ale absolútne správny spôsob. Rýchly spôsob je jednoducho sa rozhodnúť, že budem v pohode, keď nebude jesť. Hocikedy sa môžem rozhodnúť, že to bude v pohode. Môžem ho povzbudzovať a chcieť to pre neho, aby jedol a zároveň mať v sebe hlboké porozumenie, že ak sa rozhodne nejesť, je to v poriadku.

Ja sa pýtam, či to je naozaj tak jednoduché, proste sa rozhodnúť. Jonathan hovorí, že to je jednoduché vtedy, keď to je pre nás dôležité. Inak to nie je jednoduché. Uvádza príklad rodičov, ktorí k nim prišli, keď malo ich dieťa 3 dni (bolo v nemocnici). Oni sa denne dozvedali, aké ďalšie má komplikácie – najprv, že bude slepé. Otec bol z toho zronený, ale nakoniec sa rozhodol, že to bude v poriadku, že to zvládnu, že ak to je všetko, zvládne to. Na druhý deň sa dozvedel, že nebude ani rozprávať. Ďalší deň, že nebude chodiť. On sa vždy nanovo musel rozhodnúť, že to bude v poriadku, vždy, že toto ešte zvládneme, viac by sme už nezvládli. Preto, lebo to celé bolo pre neho veľmi dôležité, bol schopný rozhodnúť sa, že to bude v poriadku. Takto sa my môžeme rozhodnúť, že budeme OK, keď nebude jesť. Keď budeme chápať, že tento náš postoj mu pomôže viac než čokoľvek iné, keď tomu budeme naozaj hlboko veriť, nebude ťažké urobiť toto rozhodnutie. Hovorím, že ja by som to možno nepomenoval „rozhodnutie“, ale „zmierenie sa“, Jonathan hovorí, že môže byť. Každopádne je to o tom byť pokojný, vyrovnaný, keď sa Robin rozhodne inak, ako my chceme.

Jonathan hovorí, že pracoval s vyše 1000 deťmi a vníma veci tak, že keď bude milovať to dieťa najviac ako vie, je to to najlepšie a najdôležitejšie, čo mu môže dať. Nikdy nevie, či dieťa vôbec niekedy urobí to, k čomu ho on vyzýva – dúfa, ale nevie. Ale keď cíti hlbokú lásku, stále sa cíti dobre, či to dieťa danú vec urobí alebo neurobí. Takto mu dáva tú najlepšiu príležitosť urobiť to, ale aj tak tá láska je to najdôležitejšie. Takto to on proste robí.

Jonathan hovorí, že je veľmi zaujímavé, že Robin sa rozhodol šťastne nejesť. O takomto prípade ešte nepočul. Ani Mimi nebol takýto prípad, bola veľmi malá a nebolo to také náhle. Opäť hovorí, že to, ako sa budeme teraz cítiť, je najpodstatnejšie. Je to pre nás príležitosť naučiť sa byť v pohode s tým, keď Robin nerobí to, čo my chceme.

Pýtam sa ešte nejaké otázky: je dobré kŕmiť ho tak, aby zostal trochu hladný? Asi áno. On by to tak robil.

Je dobré vymýšľať hry, v ktorých je jedlo nejako zahrnuté? Áno, dá sa to robiť dvoma spôsobmi. Využiť jeho motiváciu a 3E a nadšene jesť, alebo využiť jedlo v hre (pomarančom zhadzovať kuželky a tak, kŕmiť zvieratká a podobne, ale aj využiť Ronju, rodinné jedenie s nadšením – to často pomáha). Ale nepreháňať to. Ak to preženieme, to zistíme.

Každopádne: dávajme mu plnú kontrolu nad jedením a pitím.

Posledná vec: byť v pohode aj keď sa rozhodne nejesť, ale zároveň veriť, že začne jesť, nezúfať si. Môže to byť ako keď povzbudzujeme malé dieťa, aby začalo chodiť. Povzbudzujeme, neočakávame, že to začne práve teraz robiť, ale veríme, že raz začne a sme v pohode, keď to nie je ešte teraz.