Stále žijeme z toho, čo sme sa naučili na Maximum Impacte; a dúfam, že ešte dlho budeme. Pracujeme sami na sebe, robíme si občas špeciálne Option dialógy. A verte alebo neverte, oni naozaj majú na nás dopad. Už sme s v nich prišli na množstvo veľmi zaujímavých vecí o sebe a oslobodili sme sa od viacerých vecí, ktorými sme sami seba zväzovali. Megi začala dávať naším dobrodruhom pravidlné spätné väzby a tí si to veľmi pochvaľujú.

A ako sa má Robinko: konštatujeme, že:

• viac spolupracuje - napríklad keď mu povieme, aby išiel za nami alebo keď mu ponúkame aktivity (je to závislé od toho, či zrovna chce, ale počúva omnoho častejšie, než predtým),
• opäť ho bavia mnohé hry, najmä keď sme my v pohode a netrápime sa tým, že Robinko niekedy vyzerá, ako keby sa nudil (čo je stále veľmi častý jav),
• znova omnoho viacej rozpráva, pomenúva veci, keď chce niečo dosiahnuť, a to aj spontánne (hore, ešte, otvor, piť, lež, daj, jedz, strihaj, maľuj...), tiež to často vyzerá, ako keby chcel povedať nejakú informáciu, len my sme neschopní a nerozumieme mu :-),
• omnoho krajšie pije (čo bola už dlho vec, s ktorou sme bojovali) - sám si niekedy pýta, pije sám z normálneho pohára,
• je veľmi fyzicky zdatný, veľmi rád lezie do výšok (namontovali sme mu preto do herne rebrinu),
• stále rád pozerá knižky a nechá si pomenovávať veci v nich, niekedy aj veľmi pozorne počúva, keď mu rozprávame, čo sa s danou vecou robí (napríklad s vŕtačkou),
• povedal trojslovnú vetu: "ešte - piť - daj".

Ďalšia zaujímavá skúsenosť bola u neurologičky, kde sme neboli dva roky. Pamätala si Robinka. On sa tak predvádzal, že hovorila, že je neuveriteľný. Chcela po ňom veci ako „zažmúr oči“, „zatoč rukami“, „postav sa na jednu nohu“ a tak. Občas to bolo treba povedať viackrát, motivovať ho. Hovorila, že vidí obrovské zmeny, veľké pokroky, že je veľmi vidno, že sa s ním pracuje. Doma sme si uvedomili, že minulá návšteva u nej bola v júni 2004, čo bol čas vrcholu Robinkovho pokroku v programe, ako to bežne vnímame. To je pre nás veľmi cenná spätná väzba, pretože normálne nevnímame, aký pokrok Robinko odvtedy urobil.

Veľká zmena sa týka plienok: Robin si začal sám vyzliekať plienku, keď sa vykaká alebo ju už má príliš plnú. Mal dni, keď si vyzliekal aj len raz pocikanú. Vnímame to ako prvý krok k skutočnému uvedomeniu si, že môže chodiť na nočník! Musí to súvisieť s nami a našim vnímaním vecí po kurze: uvedomili sme si, že nemá žiadny zmysel tlačiť ho, ani sadať ho na nočník, pretože keď ho tam posadíme my, je v tom už fyzická manipulácia - a to, čo potrebujeme, je, aby sám chcel. Dali sme mu v tom úplnú slobodu - a po mesiaci a niečo prišiel sám s takouto zmenou. Ku koncu obdobia v tom poľavil, uvidíme, ako to bude pokračovať.

Ďalšia príhoda, ktorá súvisí s inteligenciou. Robinko sa často javí tak, že človek nevie, koľko rozumu v sebe má. Teraz mal hru "klacíky" - farebné paličky, ktoré sa majú ukladať podľa predlohy. On ich nielen vie bez problémov uložiť presne podľa obrázku, ale bravúrne a bez pomoci poskladal obrázok presne o 90 stupňov otočený oproti predlohe. Vymyslel si to sám, my sme to po ňom nechceli. Otáčanie predmetov (priestorové videnie) je časťou inteligenčných testov - opäť dôkaz, že nie je hlúpy, že všetko je len o motivácii.

Zaujímavé veci sme si uvedomili na tímovom stretnutí ohľadom jeho rozprávania. Dlho - predlho mal obdobie, keď rozprával veľmi málo. Počítame, že sme ho asi pred časom začali do rozprávania tlačiť a on sa nejako zablokoval - vnímal, že mu to nejde tak, ako by chcel (alebo ako sme chceli my) a radšej úplne prestal. Takéto obdobia majú aj zdravé deti, u Robinka asi bolo iba dlhšie. Keď nám niečo povie, tiež hovorí veľmi ticho a Megi ho načapala, ako sám sebe hovorí normálnou hlasitosťou - to tiež napovedá o niečom podobnom. Rozhodli sme sa zamerať sa na maximálne chválenie a povzbudzovanie všetkých zvukových prejavov a slov, avšak bez akéhokoľvek tlačenia.

Opäť sme si uvedomili, ako dôležitý a skvelý je joining - pripájanie sa. Že nejde o techniku, ktorá by už bola minulosťou, naopak, stále je dôležitý. So mnou po pol hodine joinovania, keď nejavil záujem o nič, sa zrazu zaujal krásnou interaktívnou hrou, keď mi hovoril, aké slová mám zakričať do detského mikrofónu - som presvedčený, že tá hra bola dôsledkom mojej akceptácie, vyjadrenej pripojením sa k nemu. Joining je výborná vec, ktorou dávame Robinkovi najavo, že ho berieme, že ho máme radi a že nás baví robiť veci, ktoré bavia jeho, veci, ktoré sú pre neho dôležité. Rozhodli sme sa poriadne si joining užívať! (Samahria hovorí "Joining sa potrebujete naučiť milovať, lebo je to jedna z posledných vecí, ktoré odchádzajú.")

Ešte zopár milých príhod z tohto obdobia:

• Danka: Táto vec sa stala v herni viackrát v obmenách. Mala som popálenú ruku, čo si Robinko všimol a dával mi na to ovečku (plyšová ovečka, ktorú musí mať všade a ktorá funguje ako muchláček, vankúš, tíšidlo na bolesť a hryzátko) alebo aby som si to pofúkala.
• Danka: Krásne sa vieme pozerať si navzájom do očí - len tak, pozeráme sa na seba. Má to v sebe veľkú silu.
• Anna: Mala som v topánke keksík, keď som odchádzala a Robinko si to všimol. Ja som mu ho nechcela dať (nesmie ho kvôli diéte), a tak som ho schovala. On bežal do kuchyne, doniesol servítku a chcel ju vymeniť za keksík. Keď to nefungovalo, doniesol na výmenu nejaké zvieratko. Krásne chcel handlovať :-).
• Ružena: Na mňa si Robinko vymyslel špecialitu. Keď som odchádzala, zobral autíčko z kuchyne, strčil mi ho do ruky a hneď "pa-pa". Vystrkoval ma von, celý potešený, zadúšal sa od smiechu. Doslova ma vyhodil aj s autom a dával nám pa-pa. Keď som sa najbližšie vrátila, široký úsmev na tvári - spoznal svoje auto. Na druhýkrát som dostala žabu, na tretíkrát až dve zvieratká, úplne hľadal, čo by mi tak dal.