Mám šesť detí, ktoré, ako sa ich životy odvíjajú, ma neustále stavajú pred ohromné množstvo výziev. Keď bol môj syn ešte malé dieťa, dostal diagnózu retardovaného autistu. Lekári ho považovali za neliečiteľného. Keď sme si brali jedno z našich troch adoptovaných detí zo sirotinca v Južnej Amerike, bolo vážne podviživené. Ďalšie jeho pokrvný otec úmyselne vážne zranil, keď malo iba dva a pol roka – len niekoľko mesiacov po smrti jeho matky. Ďalšie bolo tri roky v sirotinci, kde ho lekári považovali za pochopiteľne traumatizované. Čelil som u týchto detí mnohým výzvam, a predsa, ich výchova bola jednou z najľahších a najpríjemnejších skúseností môjho života.

Jedna z najdôležitejších ciest, ktorú sme prešli s mojou ženou Samahriou, sa odohrala pred 21 rokmi. Vtedy sme vytvorili program, založený na milujúcom a neposudzujúcom prístupe, ktorý umožnil nášmu synovi plne sa dostať z autizmu. Po tejto skúsenosti a po odvysielaní televízneho filmu „Son-Rise“, založeného na našom príbehu, sme boli zahrnutí žiadosťami o pomoc. V roku 1983 sme založili Inštitút voľby, aby sme ponúkali workshopy širokému okruhu ľudí so snahou pomôcť im vykonať vo svojom živote efektívne a pozitívne zmeny. Tieto programy pomohli rodinám a jednotlivcom z celého sveta nájsť milujúcejší a mocnejší spôsob, ako sa vysporiadať s výzvami ich životov, vrátane výziev rodičovských.

Hoci sme vychovali iba šesť detí, verím, že by sme zvládli aj 60 a bolo by to rovnako ľahké. Prečo? Predovšetkým preto, lebo sme si vybudovali princípy žitia, ktoré sa ľahko aplikujú aj na rodičovstvo. Vďaka tomu sme sa cítili s deťmi v pohode, keď sme sa ich snažili viesť cez roky dospievania, napriek ich občasným rozpačitým pokusom uplatňovať svoju moc a individualitu.

Za druhé, vykonávame rodičovstvo s jasným zámerom. Keď pracujeme v našom učebnom centre s rodičmi, všímam si, že tí, ktorí majú radosť zo svojich detí, žijú a vykonávajú rodičovstvo s istou sadou princípov či zámerov v mysli. Nanešťastie, väčšina rodičov si vedome nevyvinula zorný uhol, ktorý by im pomohol porozumieť každodennému životu s ich deťmi.

Keď sa niekto rozhodne stať sa architektom, sociálnym pracovníkom, opravárom, elektrikárom alebo taxikárom, spoločnosť nám určí, že tieto činnosti sú natoľko dôležité, že sa musíme na svojom poli najprv vzdelať a potom byť preskúšaní z toho, čo sme sa naučili. Potom dostávame povolenie pracovať, či už ako neurochirurg alebo inštalatér. Zaujímavé je, že v dvoch zásadne dôležitých oblastiach, vzťahoch a rodičovstve, nedostávame vôbec žiadne vzdelanie. Skôr, než dostaneme oprávnenie viesť auto, naučíme sa, kde sú brzdy a kde je plyn. Avšak keď sa nám narodia deti, nemáme najmenšieho tušenia, ako fungujú. Netušíme, kde majú plyn a nevieme, kde majú brzdy. Nevieme, kde majú prepínače, aby sme pomohli týmto človiečikom zapínať a vypínať veci v nich samých. Často prichádzame do rodičovstva s minimálnymi znalosťami, nevedomí si dynamiky výchovy detí a neovládajúci ani svoje vlastné myšlienky a pocity.

Keby som mohol niečo naučiť ľudí o rodičovstve, ako prvé by som im položil niekoľko základných, zásadných otázok – tých, ktoré často zostávajú nepoložené. „Prečo chcete byť rodičom?“ „Čo by ste chceli dať a čo dostať?“ „Aké princípy chcete učiť?“ Keď sa pýtam sám seba, prečo som sa stal rodičom, odpoveď je jasná. Chcel som sa stať rodičom, pretože som chcel zažiť lásku, dávať lásku a učiť lásku. Cítil som, že vzťahy s deťmi mi poskytnú obrovskú arénu, v ktorej bude možné lásku zhmotniť. Toto bola skúsenosť, po ktorej som hlboko túžil.

Isteže som chcel mať deti poriadkumilovné, citlivé a zdvorilé, chcel som, aby sa dobre učili a boli dobrými kamarátmi. Ale všetky tieto ambície boli vždy v úzadí za mojím hlavným rodičovským cieľom, ktorý sa prelína s učením byť šťastný a milujúci. Mama a otec sú kľúčovými osobami, ktoré pomáhajú deťom otvárať svoje srdcia a urobiť šťastie, lásku a rešpekt k iným prioritou vo svojích životoch. Za týmto účelom učíme rodiny jednoduché princípy, založené na našich poznatkoch o medziľudskej dynamike, skôr než na vonkajších „mali by ste“ alebo „musíte“. Tieto princípy sa môžu zdať byť radikálne, poburujúce, možno dokonca necitlivé. Avšak mojim zámerom a poslaním vždy bolo učiť a posilňovať lásku. Uisťujem vás, že vášnivo milujem svoje deti a naučil som sa, že tieto vodiace princípy sú mimoriadne užitočné pri učení detí, ako si vybrať lásku a šťastie.

Princíp prvý: nikdy sa nesnažím zachrániť svoje deti pred ich vlastným nešťastím

Môže sa to zdať byť divné stanovisko, bez súcitu a pochopenia. V skutočnosti to však s nedostatkom starostlivosti nemá nič spoločné. Väčšina rodičov vynakladá ohromné úsilie a čas na snahu zachrániť svoje deti pred ich hnevom, trápením a smútkom. Keď tak robia, mimovoľne učia a posilňujú ich prežívané nešťastie. Keď sú deti z niečoho nešťastné a ja pobehujem okolo, aby som ich zachránil, učím ich niekoľko nevyslovených myšlienok:

• Ich pocit nešťastia je mimo ich kontroly (preto sa ich snažím zachrániť).
• Nešťastie je mocný nástroj, ako motivovať maminu, tatina a ďalších (dostaň záchvat zlosti pred pokladňou v preplnenom obchode a obdržíš lízatko, aby si bol ticho).
• Pocit nešťastia je znak toho, že si starostlivý (plač nad pokazenou bábikou dokazuje, ako veľmi si ju mala rada).

Nakoniec, naše rozrušenie ohľadom nepohody našich detí v nich upevňuje vieru, že pocity nešťastia sú nielen primerané, ale v mnohých situáciách možno priam vhodnou reakciou. Mimovoľne modelujeme a vyučujeme trápenie, namiesto vnútornej pohody a kľudu. Ak sa dieťa na rodinnej oslave usmieva, nikto si ho nevšimne. Ak však začne kričať a plakať, prítomní dospelí budú v snahe zachrániť ho pred jeho nepohodou pobehovať ako mravce v mravenisku. Druhé dieťa, pozorujúce tento výjav, celkom správne usúdi, že krik a besnenie priťahuje omnoho viac pozornosti, než šťastné hranie sa. Toto dieťa získa dôležité porozumenie spôsobu, akým funguje svet: ak chcete od sveta viac, prejavte svoju úbohosť.

Jedného dňa som videl názornú ukážku tohto princípu, keď sme v jeden rušný nakupovací sviatočný deň trpezlivo čakali v supermarkete v rade pri pokladni. Hoci mnoho zákazníkov malo v tvárach prázdne výrazy, viac ľudí než obyčajne sa na seba usmievalo. Prevažovala mierne sviatočná nálada – až do chvíle, keď dvojročné dievčatko, sediace v nákupnom vozíku, nezačalo nahlas jačať. Ľudia sa začali otáčať, aby videli, aký má problém. Dieťa očividne chcelo čipsy z vozíka, ale matka mu ich odmietla dať. Ako odpoveď, dievčatko začalo protestovať silným krikom, slzami, červenou tváričkou a kopaním. Jej matka, akosi v rozpakoch, zachovala svoju pozíciu, snažiac sa upokojiť svoju dcéru tichými slovami. Dieťa len stupňovalo svoj záchvat. Teraz sa už pozerali takmer všetci ľudia v rade. Niektorí sa zjavne pohoršovali. Iní posielali dieťaťu súcitné pohľady. Jedna žena sa naklonila cez regál z druhej uličky a žiadala matku, aby niečo urobila – čokoľvek.

Náhle sa objavil miestny Santa Klaus. Pátravým pohľadom hľadal v davoch jačiace dieťa. Keď ho zbadal, pretlačil sa cez niekoľko šórov, nahlas volajúc „Ho! Ho! Ho!“. Akonáhle sa k nej dostal, vtisol dievčatku do ruky lízatko. To okamžite prestalo kričať a široko sa na neho cez slzy usmialo. Keď rozbaľovala lízatko, okolostojaci ju súhlasne pozorovali. Staršia žena pokývala hlavou a povedala: „Dobre.“ Pár ľudí zatlieskalo. Jeden prehlásil - „Santa zachránil situáciu“.

Moja trinásťročná dcéra celú túto scénu fascinovane pozorovala. Pozrela sa na mňa a zasmiala sa. „Santa nezachránil situáciu, iba naučil to dievčatko, že ak bude kričať a vrieskať, dostane lízatko. Stavím sa, že keď pôjde znovu do obchodu, urobí to isté.“

Snažíme sa zachrániť naše deti od ich pocitov nešťastia; je to náš spôsob, ako ich milovať. Ale keď tak činíme, v skutočnosti ich učíme používať pocity nešťastia ako nástroj na manipuláciu. Keby sme dokázali byť naozaj v pohode, keď sú naše deti nešťastné, zistili by sme, že si menej často vyberú byť nešťastné. Namiesto toho by sme im mohli milujúco a úprimne povedať - „Môžeš z toho byť smutný alebo nahnevaný, ak chceš a rád by som sa s tebou porozprával o tom, aké to je. Ale tvoj krik, kvílenie a sekírovanie ma k ničomu neprimeje.“ U nás doma „hra na sekírovanie“ nedá našim deťom výsledok ani im nepomôže dostať sa k tomu, čo chcú. Takéto správanie im potom nedáva žiaden zmysel.

Naproti tomu, keď dieťa alebo dospievajúci prežíva smútok (napríklad keď sa mu pokazí hračka alebo keď niekto v rodine umrie), byť v pohode tvárou v tvár ich pocitom môže byť úžasne užitočné. Mám väčšiu kapacitu byť milujúci, ak som šťastný a v pohode, aj keď moje deti sú smutné. Majú potom väčší sklon zdieľať so mnou svoje najhlbšie pocity, pretože sa neobávajú, že mi spôsobia bolesť alebo nepohodu.

Princíp druhý: nič svojim deťom nedlžím

Tento druhý princíp môže vyznieť rovnako podivne ako prvý, nechajte ma ho ale vysvetliť. Väčšina rodičov cíti voči svojim deťom silný záväzok. Veria nielen tomu, že by mali zaobstarať svojim deťom jedlo, obydlie, zdravie a bezpečnosť, ale tiež, že by im mali kupovať červené bicykle, hypermoderné walkmany, značkové oblečenie a vysokoškolské vzdelanie. Je to skvelé, keď rodičia tieto veci a príležitosti svojim deťom poskytujú! Určite by som povzbudil tých, ktorí sú nadšení do poskytovania záplavy rôznych vecí, ale kvôli tomu, že to naozaj chcú. Keby sme ako rodičia robili iba to, čo chceme robiť, povaha nášho vzťahu rodič-dieťa by sa radikálne zmenila. Deti sú úžasne vnímavé k vieram svojej kultúry a vieram svojich rodičov. Okamžite rozumejú, už keď majú dva, tri, štyri, päť rokov, že ich rodičia sú na strane dodávateľov (dieťa si vypýta, čo chce a rodič to promptne doručí). Posolstvo, ktoré dieťa dostáva, je: mamina a tatino ma zásobujú, pretože to je ich džob. Dlžia mi to. Svojím konaním sa rodičia mimovoľne stávajú spolutvorcami takto nesúmerného vzťahu.

Výsledkom je, že deti sa nemusia naučiť nič o vďačnosti. Nemusia si vyvinúť hlboký zmysel pre ocenenie všetkého, čo dostávajú prostredníctvom dobre mieneného úsilia a energie rodičov. Svojím spôsobom upierame našim deťom vnímanie vecí, ktoré dostávajú od sveta, kultúry, spoločnosti a rodičov, ako darov. Často zakladáme rodičovstvo na záväzku miesto toho, aby sme sa rozhodli dávať iba to, čo naozaj chceme dávať.

Rád by som ilustroval tento princíp na príklade môjho vlastného rodičovstva. Vždy som sa snažil učiť svoje deti, že vzdelanie je výsada, ktorú si musia zaslúžiť, nie právo prvorodeného aplikované na všetkých, včetne tých, ktorí sa o učenie nezaujímajú. Obe moje staršie dcéry vychodili strednú školu so zámerom pokračovať na vysokej. Jedna pristupovala k štúdiu svedomite a mala výborné známky. Navyše sa úplne oddala tancovaniu a priala si zapísať sa na školu, kde sa dala študovať choreografia. Mohli by sme jej finančne pomôcť, aby dosiahla svoj cieľ? Po dlhých diskusiách sme s manželkou Samahriou prejavili s veľkým nadšením želanie plne podporiť jej prejavený záujem o štúdium. Naproti tomu naša ďalšia dcéra prešla cez strednú školu bez toho, že by do nej vložila veľké úsilie alebo energiu. Počas celého štúdia sa snažila iba minimálne. Keďže mnohí jej spolužiaci pokračovali v štúdiu, tiež chcela ísť na vysokú školu. Keď nás požiadala o finančnú pomoc, rozhodli sme sa, že jej ľahostajný prístup a výkon na strednej škole je dôvodom k vážnemu zhodnoteniu. Náš záver bol: budeme platiť časť jej školného, ale požiadali sme ju, aby si nezanedbateľnú časť zarobila sama – ako prejav toho, že sa naozaj chce učiť. Najprv sa moja dcéra tvárou v tvár tomuto stanovisku rozzúrila. Upozornili sme ju, že jej zameranie sa na to, čo jej neposkytneme, podkopáva jej ocenenie tej časti, ktorú sme jej ponúkali. Pamätám si na tú noc veľmi jasne. Po tom, čo sme jej vysvetlili naše úmysly, udivene sa na nás pozrela a ticho opustila miestnosť. O päť rokov neskôr mi povedala, aký hlboký mal ten večer vplyv na jej život. Po prvýkrát musela začať niesť významnú časť zodpovednosti za to, čo chce. Výsledkom toho, že musela platiť časť svojho školného, bolo, že bola omnoho viac motivovaná a tiež úspešná študentka. Dali sme len toľko, koľko sme chceli a verili sme, že naše deti na tom porastú.

Môj otec bol zjavnou nespravodlivosťou nášho rozhodnutia pobúrený. Veril, že svojim deťom štúdium na vysokej škole „dlžíme“. Zjavne sme na to mali iný názor. Pokračoval v proteste: „Ako môžete zaobchádzať s jedným dieťaťom inak, než s druhým?“ Hrdo poukázal na to, že vždy, keď on kúpil pre jedno zo svojich troch detí darček, kúpil rovnaký alebo podobný aj ostatným. Tomu ja hovorím „abstraktné rodičovstvo“. Jeho dôsledkom je, že ak jeden z nás podáva druhým pomocnú ruku, zatiaľčo súrodenec je zlodej a tretí podpaľač, so všetkými sa zaobchádza rovnako, bez ohľadu na to, čo robíme. Zdá sa mi, vysvetlil som svojmu otcovi, že nevnímam svet z hľadiska abstraktnej rovnosti, ktorá ma zaväzuje poskytnúť každému zo svojich detí presne rovnaký spôsob zaobchádzania. Robím rozhodnutia v danej chvíli, rozhodnutia, ktoré považujem za citlivé ku každému z mojich detí ako samostatnému jedincovi. Kde je napísané, že každý dostane rovnako, bez ohľadu na svoje rozhodnutia a činy? Chcem podporovať lásku, starostlivosť, úctu a poctivú prácu. Keď dávam pozorne a vedome, skôr môžem smerovať k týmto žiadúcim výsledkom.

Aj keď rozhodne vyhlasujem, že „svojim deťom nič nedlžím“, nemám tým na mysli, že rodičia by nemali poskytovať a zdieľať so svojimi deťmi to, čo majú. Avšak odporúčam, aby sme vnímali veci, ktoré vlastníme, ako dary, úžasné dary, ktoré poskytujeme na základe láskyplného vzťahu darcu a obdarovaného. Žiadne „mali by sme“. Keď budeme dávať týmto spôsobom, pravdepodobne budeme cítiť pri dávaní omnoho viac vzrušenia, nech sa už rozhodneme dať čokoľvek, zatiaľ čo naše deti ako obdarovaní budú mať úplne inú skúsenosť - plnú úcty, ocenenia a vďačnosti. Budete výhercami. Deti budú výhercami. A vzťah medzi vami bude hlbší a milujúcejší.

Princíp tretí: netrávim so svojimi deťmi viac času, než chcem

Starostlivé rodičovstvo, milujúce, mocné a efektívne rodičovstvo nemá vôbec nič spoločné s časom. Mnohí rodičia veľmi pevne veria, že keď sú ich deti ešte batoľatá, malé deti, adolescenti, tínejdžri, že by s nimi mali tráviť určité množstvo hodín denne alebo týždenne. Veria, že čas strávený s deťmi bude mať priamy priaznivý dopad na ich rozvoj.

Nanešťastie to tak vždy nefunguje. V rodičovských programoch často počujem, obzvlášť mamy, že sa cítia byť v roli hlavného opatrovateľa rodiny uväznené. Hoci milujú a starajú sa o svoje deti, často zažívajú vo vzťahoch rodič-dieťa pocity nudy a frustrácie. Výsledkom je, že posolstvo, ktoré odovzdávajú deťom, je iné, než by chceli dávať. Čas strávený s deťmi je plný podráždenia, nepohody a netrpezlivosti. Dieťa, namiesto toho, aby vnímalo spojenie, lásku a pohodu, nakoniec zažíva voči rodičom otrávenie či hnev.

Verím v rodičovstvo založené na chcení: robte to, čo chcete robiť a nerobte to, čo nechcete robiť. Namiesto pocitov nudy a frustrácie môžeme preskúmať, prečo sa s deťmi takto cítime. V takýchto momentoch aj tak nebudete pre svoje deti veľmi užitoční. Využite čas, ktorý by ste s nechuťou strávili s deťmi na to, aby ste si pomohli stať sa skutočne prítomným a milujúcim. Potom choďte a buďte so svojimi deťmi.

Asi ste si všimli, že princípy, ktoré navrhujem, sa hlboko a dramaticky líšia od akceptovaných kultúrnych noriem. A predsa je mojou osobnou skúsenosťou, že rodičovstvo založené na týchto stanoviskách má nakoniec za následok deti, ktoré sa učia milovať, dôverovať si a byť vďačné. Hoci v našej kultúre sa naši synovia a dcéry obvykle učia usilovať o také veci ako dobré známky, často zlyhávajú v dávaní väčšej pozornosti hlbokému otvoreniu svojich srdcí a myslí voči sebe a druhým. Keď som bol dieťa, môj otec, robiac to najlepšie, čo vedel, ma často neľútostne trestal remeňom. Vždy, keď ma udrel, vysvetlil mi, že to robí preto, lebo ma miluje. Pamätám, ako som si hovoril, že keď vyrastiem, radšej nebudem nikoho milovať, pretože láska, ako sa zdalo, spôsobuje bolestivé dôsledky. Na nešťastie, v našej práci s rodinami zisťujeme, že tieto staré výchovné metódy sú stále živé. Možno jediná (politicky korektnejšia) zmena prístupu je, že ostrá hrana opasku bola zamenená za ostrú hranu jazyka.

Preto povzbudzujem rodičov, aby si vytvorili niektoré hlavné princípy a vybudovali jasné zámery rodičovstva. Na takto založenom rodičovstve je niečo úžasné. Väčšina z nás to nerobí, pretože veríme, že ak budeme mať dopredu jasné zámery, budeme strácať spontánnosť a serendipitu (pozn. prekl.: serendipita je dar nachádzania darov, ktoré sme nehľadali). Avšak nepozoroval som, že by sa to dialo. Rodičovstvo založené na zámere nám dáva pevný základ, na ktorom vnímame a reagujeme na svoje deti a poskytuje nám širší rozhľad na možnosti, pretože nás oslobodzuje od nepohody a nerozhodnosti.

Väčšina z nás zakladá svoje vzťahy chaoticky. Odrážajú to, čo sa okolo nás deje – nie to, čo by sme mali v úmysle, keby sme mali dostatočnú predvídavosť. Keď namiesto toho prevezmeme zodpovednosť a staneme sa hlavnými architektmi našich rodičovských vzťahov, môžeme si vytvoriť zámery, o ktorých veríme, že nám budú v týchto špeciálnych vzťahoch slúžiť. Každý z nás by si mal vytvoriť svoj vlastný zoznam. Avšak, keďže by som vás chcel inšpirovať a poradiť vám, poskytnem vám tie, ktoré zastávali rodiny, s ktorými sme pracovali v Inštitúte voľby.

Zámer prvý: urobiť lásku vo všetkých rodičovských vzťahoch prioritou číslo jedna

To znamená napríklad: hodnotiť pocity a vyjadrenia lásky vyššie, než známky v škole, upratanú izbu a vhodné vystupovanie. Matka dvoch tínejdžrov, ktorá sa zúčastnila programu tu v Inštitúte voľby, zistila, že je spútaná starosťou, že neporiadok v izbách jej detí sa rozšíri do zvyšku domácnosti. Aj keď sa na workshope predtým naučila, že jej šťastie je vecou jej voľby, bála sa, keď sa vrátila z workshopu domov, tomuto poznatku oddať. Položil som jej nasledovnú otázku: „Predstav si, že teraz prídeš domov a zistíš, že dom je v absolútnom neporiadku. Bolo by to pre teba stresujúce alebo náročné?“ Odpovedala, že by to bol znak toho, že jej deti ju nerešpektujú a možno ju ani skutočne nemilujú. Potom som sa spýtal – „Prečo veríš, že ak tvoje deti sú neporiadne, že to znamená, že ťa nemilujú alebo nerešpektujú?“ Keď sa do toho ponorila hlbšie, rozhodla sa, že táto domnienka jej už nedáva zmysel, hoci si pamätala, ako ju jej vlastná matka obviňovala z nedostatku úcty, keď ona sama ako tínejdžer nedodržovala pravidlá domácnosti. Posolstvo, ktoré dávame našim deťom: keď nebudete robiť to, čo vám my ako rodičia hovoríme, nerešpektujete nás. Keď nie ste takí, akých vás chceme mať, nevážite si nás.

Ako tak skúmala tieto predpoklady, zasmiala sa a povedala – „Nie, nedávajú mi zmysel. Prečo by som mala ignorovať všetky tie spôsoby, ktorými ma milujú a rešpektujú len preto, lebo si niekedy neposkladajú šatstvo?“

Neskôr po skončení programu sa mi zdôverila s úžasnou skúsenosťou. Porozprávala mi, že keď sa vrátila domov, dom vyzeral ako neudržiavaná študentská internátna izba, so špinavými riadmi, taniermi s nedojedenými jedlom a zamazaným šatstvom všade po dome. Najprv cítila, ako sa jej napínajú svaly vzadu na krku, myseľ sa jej naplnila odsúdením a podráždením. Potom si pripomenula, že na workshope sa rozhodla učiniť lásku vo vzťahu k deťom prioritou číslo jedna. Rozhodla sa, keď vstúpi do ich izieb, cítiť a konať podľa svojich nových zámerov. Cítila, ako sa jej telo uvoľňuje. Keď sa o chvíľu stretla so svojou dcérou, povedala – „Ahoj, miláčik. Som tak rada, že ťa vidím.“ Napriek situácii otvorila náruč a tínejdžerku objala. Hovorila mi o zázraku vnútornej skúsenosti, ktorú si dožičila, keď sa nezamerala na stav vecí v izbe. Keď prišiel do izby jej syn, otočila sa a privítala ho tiež láskyplným objatím. Jej syn sa usmial a povedal – „Wow, zdá sa, že ten program bol naozaj dobrý.“ Usmiala sa – „Áno, mala som sa výborne.“ Ako vychádzala z izby, zastavila sa, poobzerala sa a povedala – „Počujte, mohli by ste pre mňa niečo urobiť? Veľmi by som ocenila, keby ste mohli stráviť hodinku alebo dve uprataním domu.“ Jej syn, ktorého predtým popísala ako vzdorného a trochu vulgárneho, na ňu nenútene pozrel, usmial sa a povedal „Iste, mami.“ Potom prikročil k tričku ležiacemu na podlahe, opatrne ho zdvihol a začal ho skladať. Matka bola ohromená. Zvyčajne boli jej deti vzdorovité. Ale všimla si, že keď učinila lásku prioritou číslo jedna, nielen že mala ona sama úplne inú skúsenosť, ale podnietila inú reakciu aj u nich.

Zámer druhý: byť s deťmi skutočne prítomný

Mnohí rodičia, keď ich deti hovoria, počúvajú len na pol ucha. To nevyjadruje nedostatok starostlivosti. Väčšina z nás počúva na pol ucha aj svojich partnerov, spolupracovníkov a milencov. Výsledkom je, že nám unikajú jemné nuansy a podnety, vyjadrené našimi deťmi. A nedávame im šancu plne nás porozumieť a poznať.

Všetka núdza a nepohoda je výsledkom ľútosti nad minulosťou alebo obáv o budúcnosť. Väčšinu z nás nikdy nikto neučil byť prítomný tu a teraz. Pri interakcii s našimi deťmi sa ja a moja žena zameriavame na prítomný okamih. Robíme to spôsobom, ktorý je celkom vzrušujúci. Verím, že Boh sídli v detailoch. To pre mňa znamená, že keď sme plne prítomní, môžeme vidieť Boha v našich deťoch.

Čo by sa stalo, keby sme si teraz, keď majú 10, 14 alebo 18, spomenuli na skúsenosť, ktorú sme si dožičili, keď sme prvýkrát držali svojich synov a dcéry v rukách? Dnes si možno chcú požičať auto, vyholiť hlavu, urobiť pírsing v nose alebo vystrihnúť diery do džínsov. Pozeráme sa na týchto tínejdžrov s myšlienkou „wow, toto je Boh, toto je požehnanie sveta!“, alebo skôr zvoláme „Bože, neprepichuj si ten nos!“, „prosím, mohla by si si obliecť iné nohavice?“ a „prečo musíš mať práve takýto účes?“. Máme od svojich detí toľko očakávaní a vnucujeme im toľko vlastných postojov! Tie zastierajú našu schopnosť vidieť a oceňovať ich unikátnosť a originalitu. Byť prítomný je kľúčom ku skutočnej radosti z každého momentu rodičovstva.

Zámer tretí: vyučovať vďačnosť

Sila ocenenia prichádza prostredníctvom činov. Keď cítime vďačnosť, vytvárame nádherný vnútorný zážitok; keď vyjadríme vďačnosť, umožníme jej, aby plne rozkvitla. Najdôležitejšia je naša ochota na základe okamihu nachádzať na každej osobe a udalosti nejaký aspekt, ktorý oceníme a potom nájsť hmatateľný spôsob, ako vyjadriť vďačnosť. Opäť, to, čo robíme, je to, čo učíme.

Niekoľkokrát do roka sa naša rodina účastní niečoho, čomu hovoríme neformálna výmena vďačnosti. Každý z nás si urobí čas, aby uvážil, čo si najviac cení na ostatných členoch skupiny. Jeden po druhom potom pomocou konkrétnych príkladov vyjadrujeme ocenenie. Tieto vyjadrenia často posilňujeme úsmevom, objatím a občas aj slzami.

Máme aj ďalšiu rodinnú tradíciu. Predtým, než odídem na workshop alebo prednášku v inom meste, štáte alebo krajine, prihlásim sa u každého zo svojich detí. Slovami a gestami im aktualizujem svoju lásku a ocenenie. Týmto spôsobom, keby sa tieto chvíle sa ukázali byť poslednými, ktoré som s nimi strávil, cítil by som pocit akéhosi dovŕšenia.

Rodičovstvo je kreatívny a rozvíjajúci sa proces, takže princípy a zámery, ktoré si vytvoríme dnes, môžu zajtra uvoľniť cestu novým pohľadom. Tvoríme si priestor, na ktorom stojíme, ale nemusíme ho tvoriť nemenný, nepružný. Láska má mnohé podoby a je nekonečné množstvo spôsobov, akými je možné ju vyjadriť.

Často máme vnútorné vedomie toho, že svoje deti milujeme, ale naše slová a činy túto lásku neodrážajú. V skutočnosti naše vyjadrenia nepohody a trápenia komunikujú nesúhlas. Naše činy učia naše deti o tom, aké máme hodnoty a záujmy. Keď vyjadrujeme lásku, učíme lásku. Keď vyjadrujeme hnev, učíme hnev. Nikdy z nás neubudne, keď budeme svoje deti milovať, aj keď oni nám svoju lásku vyjadrovať nemusia.