Tentokrát nie je jednoduché písať, aké máme dlhodobé pokroky po dvoch rokoch behu "našej" terapie. Počas druhého roku SonRise sme zažili niekoľko hlavných medzníkov.

Niekedy v marci 2005, keď mal Robin jedno zo svojich ťažších období, mal problémy, aké nemával - bol veľmi uplakaný, zjavne ho niečo bolelo. Po dlhom pozorovaní sme usúdili, že ide o bruško. Trvalo to vyše mesiaca, nijako sa to neupravovalo. To nás posunulo k tomu, aby sme sa pohli v niečom, čo sme už dlhšie zvažovali - viac sa obuť do riešenia jeho telíčka z hľadiska biochemického a metabolického.

Doktor Šmarda, ku ktorému sme začali chodiť, pretože sme ho evidovali od iných autistických detí, je špecifický človek. Ide o odborníka, ktorý vám všetko do detailov vysvetlí, ale normálny človek sa v druhej vete stráca, pretože pre neho sú základné informácie to, čo neevidujú väčšinou ani lekári. Jeho záber je na biochémiu v človeku - po dôkladných (a tým myslím dôkladných) rozboroch krvi, moči a ďalších podobných hmôt z človeka má pred sebou množstvo čísiel, z ktorých vás nemusí vidieť a vie o vás viac, než vy kedy budete. A potom vám naordinuje kúru - produkty, ktoré vám metabolizmus napravia.

U Robina sme takto zistili veci ako dokonale rozhodený metabolizmus železa, šialená hodnota hliníka v krvi a ďalšie lahôdky. Sú to veci, ktoré majú veľký potenciál ovplyvňovať činnosť mozgu. Kupodivu mierne vyšli testy na potravinové intolerancie.

Dnes, asi 3/4 roka po začatí tejto kúry, je Robin z hľadiska tejto metabolickej a biochemickej kúry niekde na polceste. Skoro všetky výsledky sú výrazne zlepšené, jasný prejav je jeho fyzické zdravie - začal úžasne rásť, kortikoidy, ktoré mal predpísané do konca života, už vyše pol roka neberie - a jeho imunita je taká, že aj keď nás všetkých napadne vírus, tak keď uvidí Robina, s krikom utečie. Na druhej strane stále čakáme na zlepšenie jeho vnímania, ochoty spolupracovať.

Musím pravdivo povedať, že v druhom roku našej terapie išli pokroky veľmi pomaly. To, čo Robinko dosiahol predtým, viac-menej zostalo v zmysle, že nič nezabudol, ale začali sme strácať kontakt. Vieme, že všetko, čo robil, vie urobiť (občas to aj spraví), ale prestali ho baviť hry. Staré hry prestali fungovať a nové ho nezaujali.

Robinko často pôsobí dojmom, že ho zároveň nudia staré veci, pretože už je na ne príliš veľký, ale zároveň nie je ochotný prijať zložitejšie hry. V najťažších dobách sme takmer úplne stratili aj očný kontakt. Je ťažké zaujať ho hrou, keď vidíme, že vypol - nepočúva, nepozerá.

Na druhej strane má stále chvíle, keď je zaujateľný. Na jeseň 2005 sme ho asi mesiac nespoznávali; začali ho baviť knižky, tentokrát aj na inú činnosť, než trhanie stránok. Spolu s nami si prezeral obrázky a chcel, aby sme ich pomenovávali. Priam sme cítili, ako nasával informácie.

V podstate skoro celý čas sme pozorovali pokroky, ale zároveň sme sa my sami dostali do stavu, v ktorom sme boli pred SonRise.

Po pol roku som písal stať "Zmeny v nás" veľmi optimistickú. Myslím, že aj keď sme vtedy vnímali veci presne tak, ako som písal, nie sme ani zďaleka tak dokonalí, ako to možno vyzeralo. Po spomalení pokrokov, po silnom zjednodušení rodinného účtovníctva popri terapii u doktora Šmardu a po celkovo dosť dlhom období zmätenia zo všetkého, z Robinka, zo seba, sme sa ocitli v podobnom stave mysle, ako sme boli voľakedy.

Skrátka, nasťahovala sa k nám depka ("Mám vás rád a budu u vás bydlet"). A my sa opäť učíme - učíme sa byť spokojní aj keď si Robinko nachádza nové cesty, ako nám urobiť život dobrodružným, byť spokojní aj keď ten druhý z nás je zúfalý... Nie je to ľahké, ale verím, že to je moc potrebné. Keď sme v nepohode my, nepomôžeme nikomu, sebe navzájom ani Robinkovi.

A tak sme čerstvo učinili ďalšie rozhodnutie: pokročilý kurz Son-Rise Maximum Impact. Je zameraný viac na prácu s rodičmi, než s deťmi - a to je presne to, čo potrebujeme. Tešíme sa na ďalšie obdobie - možno táto práca na nás je jeden z hlavných dôvodov, prečo máme našeho špeciálneho syna.