Náš Son-Rise program beží od februára 2004. Zo začiatku to boli iba pokusy tatina a maminy, po pár týždňoch sme začínali naberať prvých dobrodruhov. Dnes je 15.8.2004 a rozhodli sme sa urobiť sumár zmien u Robina za toto obdobie.
Dnes môžeme povedať, že izmy skoro úplne vymizli. Nič z hore uvedeného už nerobí ani nie je predmetom jeho záujmu. Aj dnes pri tom, ako sa ho snažíme bombardovať stimulmi, potrebuje oddych a niekedy sa zahľadí do nikam alebo len poliháva, nie sú to však už izmy – samostimulujúce a repetitívne. Niektoré hry ritualizuje (chce, aby sme ich hrali presne podľa jeho vymyslenej šablóny). Celkovo je viac-menej uzavretý odhadom asi ¼ času v herni, zvyšok času je interaktívny.
Dnes vieme, že Robin počuje, a to úplne normálne. Zdaleka nie vždy reaguje na zvuky, ale reaguje omnoho častejšie, a hlavne reaguje niekedy na tak slabé zvuky, že je jasné, že jeho nepočutie je iba o „vypnutí“ sluchu, nie o sluchovej vade.
Dnes je očný kontakt skvelý. Keď sa nám ho darí zaujať v herni hrou, je prakticky stály. Keď je unavenejší a poliháva, stále sa na nás väčšinou pozerá, keď sa snažíme blbnúť. Zmena v očnom kontakte nastala hneď v úvodnej fáze programu a bola neuveriteľná. Odvtedy konštatujeme iba neustále zlepšovanie. Chvíľ, kedy sa nechce pozerať, je v herni tak možno 5-10% času.
Pred začatím programu sme si nevedeli predstaviť, že sa Robin bude smiať. Jeho
komunikácia pozostávala z toho, že nás chytil za prst na ruke (nepozrel sa
pritom na nás) a ťahal tú ruku tam, kde niečo chcel dosiahnuť. Mali sme silné
podozrenie, že to ani nie je tak komunikácia, ako skôr použitie predmetu
(prsta). Robin už dávno učil posunky (pretože nepočul). Dokázal sa ich naučiť
veľa, ale nikdy ani jeden z nich nepoužil zmysluplne, v komunikácii, a vlastne
ani nijako inak. Možno dvakrát si pre seba ukázal posunok, ktorý sa naučil, keď
uvidel daný predmet. Nikdy si nič nevypýtal. Nikdy si nepýtal jesť ani piť,
nevypýtal si ani hračky. Až na ťahanie za prsty bola jeho komunikácia nulová.
Dnes môžeme povedať, že Robin komunikuje. Iniciatíva je väčšinou na nás, ale tiež to neplatí vždy, niektoré hry iniciuje on. Pri hrách sa často neuveriteľne nasmejeme – spolu. Svoje obľúbené plastové zvieratká si pýta menom. Pri mnohých hrách diriguje, čo máme robiť (bež, hoď, leť...). Často sa pýta do herne, túto miestnosť má veľmi rád. Jeho rozprávanie je zatiaľ v jednoslovných vetách a nečisté – cudzí človek by ešte mnohým slovám nerozumel. To nič nemení na tom, že slová majú pre Robina význam - reč, ktorá slúži nielen na komunikáciu, ale aj na vytváranie pojmov v hlave, a teda je základom rozmýšľania, si Robin jednoznačne pomaly ale iste osvojuje. Na kurze Son-Rise StartUp bolo jedno cvičenie, ktorého výsledkom bolo predstaviť si niečo úplne neuveriteľné, čo by sme chceli, aby naše dieťa dosiahlo za pol roka. Ja som si vymyslel niečo naozaj nepredstaviteľné – aby Robin dokázal zmysluplne odpovedať áno-nie. Dnes, po pol roku, môžem konštatovať, že to síce nehovorí slovom, ale svoju vôľu dáva najavo a často dá sa rozoznať, aká je jeho odpoveď na otázku. Čo pretrváva, je Robinova bezproblémová ochota byť sám. Väčšinou nás nevyžaduje, keď je sám, dokáže sa hrať aj dlhodobo v samote.