Po dlhšom čase sme sa dostali k tomu, aby sme spísali pozorovania toho, čo sa u nás deje. Schválne píšem "u nás" a nie "u Robina", lebo stále viac chápem, ako je podstatné naše celkové fungovanie, nie iba Robinkove pokroky.

Môžem povedať, že máme za sebou asi najťažšie obdobie od začiatku nášho programu, čo je skvelá správa! Nevyzerá? Všimnite si, že píšem, že ho máme "za sebou". Verím tomu, že to tak je, aj keď človek nikdy nevie, čo prinesie ďalší deň.

Toto dosť dlhé obdobie sa vyznačovalo tým, že sme (boli) my sami v nepohode. Depka je také pomerne mierne označenie toho, čo sa u nás zabývalo a nechcelo sa dať vyhodiť. Obdobie prehodnocovania všetkého, aj tých najzákladnejších istôt, ktoré sa akosi začali rúcať. Nakoniec sme dospeli k tomu, že sa potrebujeme niekam posunúť - kam to dospelo, však napíšem až na konci :-).

Aký bol v tomto období Robin? Snažil som sa ho pozorovať čo najobjektívnejšie, takéto som si urobil zápisky:

• Robinov stav č. 1: klátivý neposeda.
  Robin sa často pohybuje dosť vrávoravo, ale nepôsobí to dojmom, ako keby nemal stabilitu, skôr ako keby mu na ničom nezáležalo, ani na tom, či spadne. Keď ide, kláti sa, a keď spadne, je mu to jedno, zostane ležať alebo sa pomaličky zdvihne a ide ďalej. Zároveň ako keby mal pocit, že potrebuje pomôcť druhému termodynamickému zákonu: všetko, čo je usporiadané, potrebuje dostať do stavu neusporiadaného. Keď niečo visí na vešiaku, zhodí to na zem (a ďalej sa o to už nezaujíma). Keď je niečo na stole, zhodí to (a znova, ďalej sa o to už nezaujíma), a podobne. Zároveň je väčšinou v pohybe, také, že by sedel pri jedení, je výnimočné. Predtým bol tento stav spojený s jeho "zvukmi" (buď silné "eee" alebo vykrikovanie) - tie trvali aj celý deň. Neskôr tieto zvuky prestal vydávať.
  V tomto stave s ním máme minimálny kontakt, vrátane očného kontaktu. Nedokážeme ho zaujať doslova ničím. Jeho výraz je dosť prázdny, nevyjadruje ani spokojnosť, ani nespokojnosť, ako keby bol oblbnutý nejakými sedatívami.
  Ďalšie pozorovanie, ktoré zdá sa s tým súvisí: čo som popísal, je výrazne vidno občas, keď sa potrebuje vykakať, potom sa trochu ukľudní. Zdá sa, že keď mu telo nejako pracuje (potrebuje kakať), ovplyvní ho to takto viditeľne. To ma vedie k domnienke, že tieto prejavy sú aj inokedy znakom nejakej telesnej nepohody alebo vnútorných procesov, ktoré nevidíme.
  Toto sa v období, ktoré popisujem, u Robina prejavovalo celkovo tak 50% jeho času. Teraz je to výrazne menej, možno tak 20%.
• Robinov stav č. 2: śťastný mizera.
  Ide o stav, keď je spokojný, smeje sa, máme s ním kontakt, čiastočne aj očný. Väčšinou sa teší z niečoho, čo chápe, že by nemal robiť. Rád v tomto stave pribehne ku mne a chce sa mi schúliť na ruky, hneď sa zasa mece ze chce ísť dole a vyviesť tú mizernosť, z ktorej sa teší. Teší sa napríklad z toho, že bije Ronju alebo zajaca alebo aj niečo nevinné (napr. že hodí hračku o zem alebo do umývadla). Je to omnoho príjemnejší stav ako ten prvý, ale nie je to stav, kedy by sa o niekoho zaujímal, kedy by mal pozornosť. Nezvykne trvať dlho, je to taký dosť hyperaktívny stav.
• Stav č. 3: náš starý dobrý Robinko.
  Miestami je aj kľudný a dosiahnuteľný či zaujateľný, ale týchto chvíľ bolo dosť málo.

Doktor Šmarda hodnotí tieto prejavy ako znak toho, že sme na ceste. Autistov (ale nielen autistov) veľmi ovplyvňujú pochody v črevách, tieto majú priame dôsledky na činnosť mozgu. Ako sa mu telo postupne čistí, tieto prejavy trvajú - musíme vydržať.

Zároveň však vnímame, že akokoľvek telesná kúra je veľmi dôležitá (vyčistenie tela od toxínov atď), nie je to jediná rovina, ktorá Robina ovplyvňuje. Tou druhou, na základe ktorej funguje náš program, sme my, resp. Robinove okolie. Kým sme v nepohode, nemáme ako Robinovi pomôcť. Preto sa snažíme pomôcť sami sebe - bez toho sa tiež ďalej nepohneme.

Na začiatku februára sme zažili jeden neuveriteľný týždeň. Robin bol zo dňa na deň zrazu ako vymenený. Usmieval sa na celý svet, bol spokojný, väčšinu času v stave č. 3 :-). Zaujímal sa o veci, o knižky, o nás. Prvý deň bola Megi presvedčená, že ochorel :-)). Bol to krásny týždeň, snáď sme ho dostali ako takú návnadu, že aj takto raz bude. Potom sa vrátil opäť zo dňa na deň predchádzajúci stav, aj keď nie až tak náročný (Robin už nezačal vydávať svoje "zvuky").

Teraz mám dojem, že sa všetci akosi zviechame. Je to občas hore a občas dolu, ale už to nie je stále dole. Robinko už dokáže byť častejšie zaujatý hrou či činnosťami v herni (miluje naše dobrovoľníčky), opäť sa snaží o slová, niekedy aj spontánne.

A to sa dostávam k našemu aktuálnemu rozhodnutiu. Je to opäť raz jedna bláznivá vec, do ktorej sme sa pustili: zapísali sme sa na pokročilý kurz Son-Rise. Volá sa Maximum Impact a bude v apríli v Option Institute, USA. Je zameraný viac na rodičov, než na deti - a to je práve to, čo vnímame, že potrebujeme. Veríme, že sa odtiaľ vrátime s novými myšlienkami a energiou, aj keď sami nevieme presne, čo od kurzu čakať. Aj keď to opäť raz stojí kopu peňazí (splácať ich budeme niekoľko rokov), vnímame to ako správne rozhodnutie. Nabudúce vám povieme, ako tam bolo :-).