Liečenie hrou |
Báječná žena, ročník 2006, číslo 17, 20.4.2006
Autorka: Alena Jurisová |
Späť na obsah |
![]() Keby dnes dostali Mokráňovci na výber dve cesty - s Robinom takým, aký je alebo iný život bez neho, rozhodli by sa pre svojho výnimočného syna.
Megi a Vladovi Mokráňovcom sa narodením syna Robina pred takmer šiestimi rokmi
zmenil život. K zdravej dvojročnej dcérke pribudol synček. Narodil sa s
viacerými postihnutiami, ktoré sa mladí rodičia dozvedali postupne - rázštep
podnebia, srdcová vada, nedovyvinuté kĺby... Keď mal Robin asi tri roky, prišli
na to, že je autista. „Všímali sme si u neho autistické črty, ale bolo to len v
rovine podozrenia. Potom som v jednom dokumente o autistoch a terapii Son-Rise
uvidela podobného chlapca. Povedala som si: Ten výraz tváre, to je celý Robin,“
spomína Megi Mokráňová. Je liečebnou pedagogičkou, autisti pre ňu teda neboli
neznámym pojmom.
Nepozerá, nerozpráva
Rodičia sa začali zaujímať o túto diagnózu a terapie, ktoré autistom môžu pomôcť vnímať svet „normálnych“ ľudí oveľa intenzívnejšie. Hovoria, že Robin sa vyvíjal v skokoch. Napríklad, nikto ho neučil obliekať sa a jedného dňa ho našli prezlečeného. Odvtedy sa rád vyzlieka a prezlieka. Trápilo ich však, že malý takmer vôbec nekomunikoval. Jeho očný kontakt s okolím bol minimálny, ľudí vnímal do výšky kolien, nereagoval na zvuky, nerozprával. „Doktori krútili hlavou, vraj Robin nemôže byť ešte aj autistom. My sme sa však po niektorých nepríjemných skúsenostiach naučili veriť svojím pocitom. Na internete sme našli kontakt na terpeutov Son-Rise v Amerike, stretli sme sa s terapeutkou z Čiech a rozhodli sme sa, že to skúsime,“ rozpráva Vlado. Čakalo ich týždňové školenie v Londýne. Prvý kurz
Ešte predtým však zriadili synovi v dome špeciálnu herňu, ako to terapia Son-Rise odporúča. No hoci sa snažili, Robinovu pozornosť hrami nezískali. Priznávajú sa, že do Londýna odchádzali so zmiešanými pocitmi. „Už sme o metóde niečo vedeli, videli sme dokument, čítali knihu o tejto terapii. Mysleli sme, že viac sa nedozvieme. Domov sme sa však vracali plný elánu a chuti, povzbudení výsledkami iných rodín,“ vysvetľuje Vlado. Terapia Son-Rise nie je len o technikách a naučených postupoch. Ide v nej hlavne o postoj, o prístup k dieťaťu, o tom, ako s ním pracovať, nie o tom, čo s ním robiť. Svet autistov je iný. Ak ho pochopíte, máte šancu ukázať mu, že aj náš svet a život je zaujímavý. Funguje to!
V herni začali so seba robiť šašov, bláznili sa a Robin ich pozoroval s otvorenými ústami. Prvé mesiace napredoval veľmi rýchlo. Vnímal a pozeral sa na ľudí okolo seba, čo u neho predtým nebolo zvykom. Dokonca začal rozprávať. „Vedel povedať asi sto slov. Niekedy spontánne, častejšie na vyzvanie,“ nadšene spomína Megi. Teraz opäť rozpráva málo, asi sa mu nechce. Po raketovom štarte nastal útlm, Mokráňovci sú však rozhodnutí pokračovať. Nie vždy je jednoduché zachovať si optimizmus a vieru v úspech. Každý, aj ten najmenší pokrok, ktorý Robin dokáže, je dôvodom na oslavu. „Vždy máme aktuálny problém, ktorý riešime a iným sa nezaoberáme. Nejaké zamýšľanie sa nad budúcnosťou ani nepomáha,“ vysvetľuje hlava rodiny. Robin trávi v herni každý deň dlhé hodiny. Mokráňovcom pomáhajú dobrovoľníci, venovať sa mu každý deň a byť zábavní, zaujímaví, to by nezvládli. Onedlho pôjdu na pokročilý kurz Son-Rise, ktorý je zameraný viac na rodičov. Hoci to bude stáť kopu peňazí a cestu budú splácať niekoľko rokov, veria, že sa vrátia s novými myšlienkami a energiou.
O čom je Son-Rise?
Rodina Mokráňovcov má vlastnú stránku na internete, na ktorej nájdete viac informácií a osobných skúseností rodičov s autistickým synom. Kliknite na robin.mokranovci.net. |
ALENA JURISOVÁ, foto ROBO HUBAČ |